Naozaj smrdí ryba od hlavy?

Uťahaná z práce stála som na frekventovanej zastávke MHD. Autobusy prichádzali a odchádzali, ľudia vystupovali a nastupovali. Naraz ma z myšlienok vyrušil prenikavý hlas neďaleko. To nejaká pani kričala na ľudí v autobuse, ktorý sa práve chystal pohnúť, aby si dávali pozor, že tam s nimi nastúpila zlodejka. Každý vrátane mňa zbystril pozornosť. V autobuse som zazrela počernú, slušne oblečenú ženu, ktorá naštvane krúživým pohybom zovretej dlane po čele dávala najavo, že tá ženská tam vonku musí byť šibnutá.

Spoznala som ju. Tá istá osoba sa ma pokúsila okradnúť pred necelými dvomi rokmi, ako inak, pri nastupovaní do autobusu. Dovolila si dokonca siahnuť do môjho vrecka. Vtedy mi jeden pán nenápadne pošepkal, že za mnou je zlodejka. Tak ma to vytočilo, že napriek vrodenej vlastnosti neupozorňovať na seba na verejnosti som sa otočila k babizni, ktorá sa chystala za mnou nastúpiť a zvýšeným hlasom som ju varovala, že ak dá nohu na schody autobusu, tak ju odtiaľ vysotím.

Na mňa vtedy reagovala rovnako. Ja som bola tá rasistická hysterka, čo robí neprávom rozruch a obviňuje nevinného. Ale neopovážila sa nastúpiť a ľudia tam vonku si pritiahli svoje tašky k sebe. Rozmýšľala som o užitočnosti nášho konania. On svojou nenápadnosťou pomohol mne, ja s tou neznámou paňou na zastávke za cenu istého sebazhovädenia sme možno zachránili od krádeže viacerých. Ale v zásade je to jedno. Tak to je predsa správne, zakričať: Pozor! Zlodej!

Keď sa to tak vezme, kričíme tak stále. Nepochybne najviac si to odskáču politici. Ryba smrdí od hlavy, a teda najlepšie by bolo ju odrezať. Odlúčme ich od nás odlúčením občana od štátu a výsledky sa okamžite dostavia. Namiesto smradu tu zavládne príjemná vôňa. Naivita, čo? Ale skutočne tie povzdychy o tom, že u nás sa do politiky teperia len svine, prípadne idealisti, ktorí sa zakrátko na tie svine premenia a potom svorne kradnú a kradnú, vravia niečo o tom, že my ostatní svine nie sme? Alebo pre bežného občana platia iné kritériá?

Väčšinová rodičovská reakcia a prečo nikto nekričí na zlodeja
Napríklad sa ako rodič dozviem, že moje dieťa kradlo v obchode. Nič veľké, len s kamošom pár nanukov. Čo teraz s tým? Poviem mu: to už nikdy nerob a aby si zapamätalo, že za zločin patrí trest, dám mu zaracha na dva týždne. V kútiku duše mi hlodá pocit istej nedostatočnosti, ale veď išlo len o pár nanukov a dieťa si už zaručene dá bacha. Toto je väčšinová rodičovská reakcia. Ale chytiť vinníka za ruku, prinútiť rozbiť prasiatko, vziať 50 korún a ísť s ním do toho obchodu vyplatiť spôsobenú škodu, to už je ťažšie ustáť. Tá neuveriteľne trápna chvíľa, keď človek čaká, ako zareaguje majiteľ obchodu, keď dieťa vŕta pohľadom dieru do zeme a matka ledva zadržiava slzy hanby, tá je poučná pre všetkých aktérov oveľa viac, než hocičo iné. Celá trápnosť nakoniec prejde, obchodník pochopí, že v tomto prípade sa rozčuľovať by nebolo na mieste, naopak – poďakuje a duša matky má byť na mieste.

Matka je spokojná, dieťaťu dala lekciu. Rozmýšľajúc o tom si zrazu uvedomí, že ona sama v práci robí veci, ktoré sú so zlodejstvom porovnateľné a nejde pritom len o nanuky či peňaženku. Predstavuje si, že na počítači, kde nie každý software je legálny, robí v dokumentoch na pokyn šéfstva „mierne korekcie", ktorými oberá o peniaze inú firmu alebo ten istý štát, na ktorý tak vehementne nadáva. Majiteľ tejto alebo inej firmy, ktorý môže byť celkom dobre jej manželom a otcom kradnúceho dieťaťa, práve sedí na jednaní s konkurenciou, kde bezostyšne dohoduje spoločnú stratégiu pri účasti vo verejnej súťaži. Niečo aj vyjde na povrch. Koho však zaujímajú nejaké kartely, prosím vás? Zdrvujúca pokuta sa vyrubí, zverejnia sa mená vinníkov, tí sa zatvária dotknuto a pokojne sa pripravujú na ďalšiu súťaž v súčinnosti, na akú sú dávno zvyknutí. Prečo niekto nezakričí pozor, máte tam zlodeja?!

Ten niekto sa ozve až vtedy, keď zistí, že bol nejakou mašinériou ako drobný akcionár pripravený o akcie spoločnosti, ktorých sa vzdať nechcel a nechce. Na chvíľu sa to vynesie na svetlo sveta. Jeden právnik potvrdí protiprávnosť postupu, ale nemá šancu proti tímu jeho kolegov na druhej strane, ktorí sú dobre platení za to, aby to šikovne urobili úplne legálnym. Nakoniec, musia zarábať. Aj oni majú svoje potreby, problémy, choroby v rodine a nech sa za spravodlivosť a uznanie štrajkuje, ako chce, úplatky aj v zdravotníctve ešte stále nezmizli. Dobrého lekára treba oceniť, ten zas potrebuje dostať svoje nesporne talentované dieťa na vyhlásenú školu a udržať ho tam a tak ďalej a tak ďalej.

Na uznané svine sa kričí ľahšie
Každý zo spomenutých najviac kričí na cigánku, lebo je práve na rane, a na politikov, lebo sú už defaultne uznaní za svine pri válovoch. Im to neuškodí, kradnúť budú ďalej a my budeme mať o sebe hneď vyššiu mienku. Je nám všetkým jasné, prečo na zlodeja u seba vo firme nekričí tá na dnešné pomery až smiešne poctivá matka. Nepríde o miesto pre niečo také banálne ako poctivosť. A prečo správy o obrovských zlodejčinách má už takmer každý na háku? Načo sa rozčuľovať, predsa ryba smrdí od hlavy a tam hore sa kradne ešte viac. Taký je tento svet, aj celý mizerný systém tohto štátu, taká je naša povaha. Ale dávať to za vinu hlave ryby? Nie som si istá. Tá hlava vždy vyrastie z nás a my si len navrávame, že sme bezúhonní.

Kamarátka žijúca v zahraničí mi povedala, že možno práve jej šikovný syn po skončení štúdia a nadobudnutí skúseností sa vráti na Slovensko a tu ho zvolíme za prezidenta, lebo v USA ním byť nemôže. Strašne som sa rozosmiala, nemohla som sa ovládať. Aj som sa jej ospravedlnila, aj som jej vysvetlila, že také niečo si viem ťažko predstaviť, pretože tu sa ľuďom zvonku neverí. Ale ako tak nad tým rozmýšľam, možno to bude jediná šanca. Naše deti na nás vidia, ako politikmi pohŕdame, zároveň žijeme v ilúzii o sebe. Radšej sa teda zdekujú a zmiznú niekam hrnce drôtovať. A tu zostanú biľagom poznačení všetci smradľaví predstavitelia všetkých smradľavých strán. Tak prečo by som radšej nezvolila cudzieho a nestranného človeka, ktorý mi dokonca kedysi sedával na kolenách?

Alebo potom už fakt nezostane nič iné ako to, čo napísal anonym pri článku o ženách v politike, začať so zmenou každý u seba. Odluka občana od štátu sa asi fakt uskutočniť nedá.

Ďalšie články zo štvrtka 4. mája 2006
Juraj Malíček: Trinásta komnata nikdy nevypovedaných vyznaní 
Peter Petro: Čo nám dávajú modly?
Miroslav Ulman: Mission Impossible: Da Vinci s Burtonom do Divočiny