Telepatická paranoja alebo Myslíte na to, čo si myslia?

Som chlapec z dobrej rodiny. Zdravíme susedov, platíme účty, pri Štedrej večeri sa modlíme. Moja mama mi zvykne pripomenúť, aby som si na košeľu hodil aj sako, lebo vonku nie je tak teplo – a mohlo by to vyzerať, že nemám ani na bundu. Môj otec sa čím ďalej tým viac bojí, že zase niečo niekam napíšem a že zase niekoho nejako urazím. Sme totiž dobrá rodina, ktorá nežije schovaná za muškátmi na okne. Poznáme pravidlá. Vieme sa správať, aby si o nás ľudia nemysleli. Alebo aby si mysleli. Alebo aby si aspoň nemysleli, že si myslíme my.

Minulý týždeň som strávil ponorený v krátkom, no intenzívnom vzťahu s operátormi call centra servisnej firmy, ktorú sa snažím donútiť, aby mi po niekoľký raz opravila notebook. Každý si totiž pod pojmom opravený predstavujeme niečo iné. Ja trebárs, že by mi mohli odstrániť chybu, pre ktorú som im ho poslal a navyše k tomu ešte nepoškodiť displej. Za ten čas som hovoril s niekoľkými telefonistami. Poznám ich už takmer po mene a na každom z nich sledujem, ako ovládajú psychologické techniky, ktorými sa snažia presvedčiť, že im ide o vás. Akí sú ochotní a skvelí, ako si vás navzájom spojujú, počúvajú vás, radia vám a spolupatrične vzdychajú do slúchadla.

Mám kamarátku, ktorá robí v podobnom centre nejakej nadnárodnej spoločnosti, a teda nemám ilúzie o tom, čo si títo ochotní a skvelí mladí ľudia v skutočnosti o mne myslia. Najmä, ak im telefonujem štyrikrát denne. A tak, v rámci toho, aby nezískali predstavu, že som už úplný blbec, ktorý ich v kuse otravuje, som aj ja slušný, úctivý a milý, trpezlivo čakám, kým si ma navzájom po stý raz prepoja, počúvam tie úžasné rady typu a nie je vybitá baterka? a tancujem na nekonečné spojovacie melódie. Teda: aj keď by som im najradšej škaredo vynadal, servilne sa chechtám do telefónu a prosím ich o to, aby mi pomohli.

Neviem, či je to malomestom, v ktorom som vyrastal, alebo nejakými zvláštnymi sociálnymi vzormi, ktoré obdivujem, ale zvykol som myslieť na to, akú majú o mne ľudia mienku. Za ľudí považujem každého, koho stretnem v meste, električke, u koho platím v obchode, alebo s kým spolupatrične vzdychám do slúchadla nad mojím počítačom. Som nervózny, ak niekoho pohľad pristane na mojich topánkach, lebo som v tom momente presvedčený, že ich mám špinavé, nemoderné, alebo aspoň každú inú. Upravujem si vlasy, ak sa na mňa usmeje predavačka hot-dogov, sťahujem brucho pri kupovaní lístka na vlak a ak sa na mňa zahľadí fakt kočka, najradšej by som sa celý skočil vyprať a vyžehliť. 

Nemyslím, že trpím nejakým stihomamom, ale jednoducho chcem predísť tomu, aby si o mne niekto myslel niečo hrozné. Podobné bezdôvodné náznaky ma dostávajú, mierne povedané, do rozpakov.

Sociologický výskum v podzemnej redakcii nášho fakultného časopisu: spočiatku som bol jediný, ktorému by pri letmom pohľade kohokoľvek cudzieho na moje oblečenie okamžite napadlo, že som práve v centre totálneho faux pas a niečo so mnou nie je v poriadku. Rozšíril som teda vzorku a zistil som, že absolútny pocit menejcennosti a nehodnosti existovať v súčasnom stave zachváti v podobnej situácii skôr chlapa ako ženu. Gender ako kľúč k vlastnému sebavedomiu?

Asi by som hľadaním odpovedí a riešení na tento akademický problém zabil niekoľko dní, nebyť jediného mailu od Jarmily Mikušovej. Nebyť jej článku o generácii singles, toto by som nenapísal. Každopádne, nemyslíte, že sa začíname chytať do pascí našich egocentrických svetov, v ktorých sme presvedčení, že každému a všetkým ide o naše špinavé topánky, neupravené vlasy a nevyžehlené košele? Že každý operátor v call centre čaká na to, aby mohol podrobiť analýze naše správanie, tón hlasu a servilné poklony? Nestávame sa obeťami vlastnej sebastrednosti, generáciou, ktorá je naozaj svojím spôsobom tragická?

Alebo ste vy sami nikdy nemysleli na to, čo si o vás myslia?

Ďalšie články zo štvrtka 18. mája 2006
Juraj Malíček: Mŕtvoly v skrini
Jana Kováčová: Sloboda je otroctvo, vojna je mier a nevedomosť je sila
Rado Ondřejíček: Polovica Morcheeby, polovica Skye