Čierno-biely svet a mediálni rasisti

Niekde som teraz čítal, že nech hovorí kto chce, čo chce, vždy bude väčšia pravdepodobnosť potenciálneho problému pri potenciálnom stretnutí s Rómom ako s bielym. Osobne stretávam niekoľko blbcov denne a napriek tomu, že sú naozaj bieli, aj tak si s nimi neviem vyjsť. Je to ale tak. Máme predsudky a aj keď sa snažíme naoko tváriť ako tí najtolerantnejší na svete, vždy si budeme o každom, kto biely nie je, myslieť, že je zlodej, príživník alebo aspoň núti svoje deti nechodiť do školy.

Ako môžeme zabrániť rasizmu?
Na najväčšom slovenskom blogu prepukla malá aféra. Články, ktoré viac či menej odrážali predsudky voči Rómom, začali byť hromadne vymazávané. V priebehu niekoľkých dní sa ich objavilo niekoľko a tie posledné už boli správcami odstraňované preto, že sa tam slovo Róm jednoducho objavilo. Niektorí hovorili, že je to cenzúra, iní, že tým bránia šíreniu rasizmu. Ale môžeme rasizmu zabrániť tak, že sa pokúsime v sebe zakódovanú xenofóbnu nedôveru voči tzv. iným jednoducho ututlať?

Je hlúpe si to priznať, ale jednoducho je to v nás. Neplatí to nijako paušálne, všetci máme kamarátov černochov a Rómov, kaukazských známych a ukrajinské frajerky, ale ak ich nepoznáme osobne, pozeráme sa na nich cez prsty. Ak štyria Rómovia ukradnú na poli vrece zemiakov, na druhý deň bude v novinách na titulnej strane, že kradli skutočne štyria a skutočne Rómovia. Keby kradli bieli, tak bude článok o štyroch zlodejoch, keby kradli blondíny, napíšu, že na poli boli štyri ženy, ale ich národnosť ani farba vlasov v tej chvíli pre nikoho zaujímavá nebude. Nikto to nerobí zámerne, ale ľuďom v novinách jednoducho príde prirodzené napísať, že šlo zase o tých čiernych. Dobrý Slovák si pomyslí, že to sa od nich dalo čakať a keď nabudúce nejakého stretne v meste, bude vedieť, čo je zač.

Myslí mi to moderne, ale čo je tmavé, ide von!
Ak by som toto teraz čítal, tak by som sa rozhorčil, že to nie je pravda a že ja žiadne predsudky nemám. Poznám predsa slušných Rómov a na rozdiel od iných ja teda nepaušalizujem chyby jedného zlodeja na polovicu planéty. Myslí mi to totiž moderne.

Raz nám do práce prišla skupinka asi šiestich matiek s deťmi. Boli neuveriteľne hlučné, robili strašný neporiadok a, navyše, boli to Rómky. Vo chvíli, keď prekročili isté hranice a začali sa vzájomne mlátiť, vyhodili sme ich. Trochu sa bránili, ale nakoniec sa nám ich podarilo spacifikovať. Pamätám si, že som v tej chvíli nerozmýšľal nad tým, ktorá z nich robila neporiadok alebo ktoré dve po sebe začali hádzať kabelky. Žiadna prezumpcia neviny či individuálny náhľad: vyhodené boli podľa úbohého rasistického kľúča čo je tmavé, ide von.

Áno, nerád chodím električkou cez ich štvrte a keď idem v noci mestom, bojím sa, že si ma raz niekde chytia. Viem o tom a uvedomujem si to – a to je možno dobrá cesta. Nemusíme síce svoje čierno-biele videnie tohto dokonalého sveta prezentovať ako na anonymnom stretnutí alkoholikov (akože Volám sa Dušan Mikušovič a som... rasista, všetci mi zatlieskajú a pôjdem domov), ale priznať si, že máme predsudky, je dobrý prvý krok.

Rozhodne lepší, než tváriť sa ako majster sveta, ktorý nikdy nikde nikoho dopredu neodsúdil. 

Ďalšie články z utorka 9. mája 2006
Barbora Tinková: To sú oni, pampulóni! 
Maxim E. Matkin: Cherchez la femme
Peter Pišťanek: Kórejci, mohamedáni, trocha kultúry... ako inokedy