Ako sa stať celebritou. Kapitola XIII.: Meno

Keď som bol malý, chcel som byť televíznym moderátorom. Postavil som sa pred našu starú Teslu Rubin, predstavoval som si, že je to akože televízna kamera a moderoval som. Ranný magazín, večerné spravodajstvo, hral som sa na Joža Pročka, keď ešte uvádzal nejaký treťotriedny magazín o počítačových hrách na VTV so sloganom Davaj Davay kazetu, a na Terezu Pergnerovú, kým ešte nefičala na drogách. V živote som chcel niečo dosiahnuť a robiť fakt veľké veci. Usmievať sa do foťákov, šíriť dobro, spasiť svet a tak.

Moje prvé (i keď takpovediac nedobrovoľné) šírenie dobra som zažil, keď ma triedna

učiteľka v ôsmich rokoch presadila z prvej lavice k Martinovi Danielovi. Martin nosil červenú havajskú košeľu, mal päťky zo slohu a cigy v pravom vrecku. Bol, korektne povedané, neprispôsobivý Róm, ktorý mal na háku školu, triednu učiteľku i kohokoľvek, kto sedel vedľa neho v lavici. Vrátane mňa.

Pre moju budúcnosť bolo podstatné, že môj spoločenský status premianta triedy vtedy cez noc devioval v niekoho, kto sedí v poslednej lavici a svojou prostou prítomnosťou má donútiť spomínaného kolegu k samoprevýchove. Najmä čo sa teda hygieny týka. Triedna vtedy asi dúfala, že touto rošádou u neho pravdepodobne docieli nečakané prebudenie, v ktorom bude moja persóna asistovať ako správny sociálny vzor, ktorý zatieni jeho rodinu, prostredie, cigy v pravom vrecku i tú strašnú havajskú košeľu. Faktom je, že to nevyšlo. Tento šokujúci závan premyslenej taktiky na našej základnej škole totiž ráznym spôsobom zatrhla moja mama po tom, čo som od Martina Daniela dostal vši.

Veľké veci zväčša krachujú na úplných hlúpostiach
Celebrity to dnes majú ťažké. Pre to, aby niečo dosiahli, jednoducho musia spĺňať určité predpoklady a dbať na každú maličkosť. Reklamné tváre musia mať ježiškovský pohľad, uznávaná herečka empatický vhľad do problémov planéty a televízni žurnalisti blond vlasy a veľké prsia. Na ich ceste za úspechom totiž striehne neuveriteľný rad prekážok, ktoré všetkých vrátia tam, kde začínali.

„Pre to, aby si v šoubiznise niečo dosiahol, aby si bol celebrita, je nevyhnutné narodiť sa s dobrým menom,“ povedala mi včera kamarátka.

Rozmýšľal som, či je meno dôležitejšie ako prsia a vlasy, ale jednoznačne treba povedať, že áno. To, ako sa kto volá, v našich mysliach spúšťa nekontrolovateľný film predsudkov. Ak sa totiž vašim skvelým rodičom podarí zdiskreditovať vašu osobu tak, že vám do rodného listu nechajú napísať Pravoľub, ak na vás na ulici budú kričať Kevin, alebo ak vám prezieravo k priezvisku Roman dodajú také isté krstné meno, na veľké veci a dráhu celebrity sa môžete rovno vykašľať.

Dnes som si takmer istý, že pre uvádzanie treťotriedneho magazínu na nejakej novej televíznej obdobe VTV (o Nautiku nabudúce) mi tie predpoklady jednoducho chýbajú. Nemám síce meno, za ktoré by som sa musel hanbiť, ale bez pochýb v sebe neskrýva ten správny lesk a punc.

Nový čas v sobotu písal, že v kurze sú túto sezónu, koniec koncov – ako všetky minulé, opäť mená biblické. Ak teda chcete, aby sa vášmu dieťaťu nerozplynuli sny s tým, ako vyhodíte Teslu Rubin, pomenujte ho Rebeka alebo Tadeáš. Veľké veci totiž naozaj závisia na maličkostiach.

Ďalšie články zo štvrtka 1. júna 2006
Juraj Malíček: Sprievodca vnútorným azylom
Elena Akácsová: Zas ma ten citový vydierač dostal!
Matej Lauko: Zoznámte sa s Flunk