Sociálne mikrosvety v televíznom zákulisí

Pamätám si to asi ešte zo strednej. Viem, že ako jedinec nevyhnutne patrím do nejakej skupiny. Holisticky vzaté, každý sme iba bezvýznamný kúsok niečoho veľkého. Dá sa s tým zmieriť v prípade, že tou skupinou sú ľudia v práci, rodina alebo spoločnosť večerného kurzu latinskoamerických tancov, ale fakt veľké problémy mi robí stotožniť sa s touto definíciou v prípade, keď má celok predstavovať náhodný zhluk podivuhodných indivíduí. Podľa niektorých teoretikov sa už len nastúpením do električky stávame súčasťou kolektívu.

Pre mňa osobne z toho síce nič záväzné nevyplýva, ale bol som svedkom toho, ako sa istý pán v rokoch vzhľadom na skutočnosť práve získanej sociálnej identity pokúsil so všetkými spolucestujúcimi zoznámiť. Meno, vek, aktuálny stav aj s chorobopisom a detailným výkladom problémov na správe sociálneho zabezpečenia. Vystúpil som vo chvíli, keď rozprával o študentoch ako o príživníckych kurvách, ktoré by mali začať pracovať.

Neviem, či je to spôsobené týmto zážitkom, ale rád si udržiavam istý odstup. Už len z toho titulu, že očividne priťahujem zvláštnych jedincov so silnou potrebou predstaviť sa mi a okomentovať svoje CV. Napríklad vo vlakoch sa vyhýbam kupé a hľadám si miesto v otvorených vozňoch, kde sa zvyšuje pravdepodobnosť prilepiť sa na niekoho iného a nie na mňa. Viem, že tým podstatným spôsobom ohrozujem možnosť spoznať niekoho, kto ma obohatí, a viem, že tým vytváram zo svojej osobnosti istý typ moderného mizantropa. Ale pri predstave pripitého oravského robotníka pracujúceho v Prahe, ochotného sa so mnou ožrať ešte do česko-slovenských hraníc, mi rola mizantropa skutočne neprekáža. Zrátané, podčiarknuté: nie som práve najlepšia súčasť týchto narýchlo zlepených kolektívov.

Minulý týždeň ma zavolali na nakrúcanie súťaže Riskuj. Nemá význam rozoberať okolnosti a dôvody, za ktorých sa človek do tohto programu dostane. Berme to ako fakt a možnosť investigatívneho pohľadu do televíznej kuchyne. Zavreli nás do zasadačky s veľkým logom VyVolených a lacnými modrými stoličkami z výpredaja. Nás, teda potenciálnych súťažiacich. Kolektív. Náhodnú sociálnu skupinu, spojenú bezmedznou snahou zvíťaziť – alebo sa totálne strápniť pred očami zopár tisícok divákov. Vedeli sme, že tu spolu strávime zvyšok dňa čakaním na svojich pätnásť minút slávy, a teda medzi nami muselo prísť k istej interakcii. Napriek tomu, že o sebe nič nevieme a poniektorí ani vedieť nechceme.   

Moje postavenie v tejto skupine bolo dopredu odsúdené na úlohu pozorovateľa. Jednak pri akomkoľvek kontakte s ostatnými som bol vzhľadom na vyššie uvedené opatrný, navyše, na pozvánke bolo uvedené, že som náhradník, čo moju pozíciu degradovalo na účastníka tretej kategórie. Skutoční súťažiaci patrili do kategórie číslo dva, jednotkou bol každý s pracovnou zmluvou v televízii, od režiséra až po sekretárku. Táto stratifikácia dopredu určovala to, ako majú jedinci medzi sebou jednať. My, náhradníci, sme vďaka tomu získali status handry pre drvivú väčšinu prítomných.

Boj o vyššie miesta v hierarchii našej partie sa teda zákonite musel odohrávať medzi skutočnými súťažiacimi. Ambícia byť prirodzenou autoritou celkom logicky pripadla víťazovi z posledného včerajšieho nakrúcania. Žiaľ, talent a vedomosti sa mu podarilo deklasovať skombinovaním saka a kravaty so šachovnicovými nohavicami. Ako nedávno písala Eva Borušovičová, viac povrchnosti do života, že. Totálny nonsens sa rozhodla využiť pani zo Žiliny, nezamestnaná diváčka televíznych kvízov, ktorá už raz bola v Pokušení a jej brat nakrúcal Riskuj pred dvoma rokmi, takže ona už ako niečo o tom vie (respect, bejby!).

I ďalší kandidáti na pozíciu lídra, sedemdesiatročný expapaláš na ministerstve kontroly či inteligentne sa tváriaci príslušníci pokrokovej mládeže, nám ostatným dávali najavo, že niečo znamenajú. Ich monológy zložené zásadne zo súvetí a zásadne sa končiace nejakým citátom („Prišli sme autom, skúsiť, aké to je. Veď, koniec koncov, ako povedal i Pierre de Coubertaine, nie je dôležité vyhrať...), ako i vášnivé debaty o stratégii pri stláčaní zariadenia, ktorým sa máte prihlásiť na odpoveď, mali jednoznačne charakter výpovede potvrdzujúcej daný status v našej skupinke.

Nikdy som nemal vyvinutý zmysel pre takýto súboj jedincov, ktorí sa rozhodli využiť šancu a stať sa ťažkým kingom v absolútne neznámom prostredí. A nie je to len preto, že vďaka mojej defektnej neochote komunikovať s cudzími možnosť byť ťažkým kingom jednoducho nemám. Zdá sa mi, že si svojím líderstvom medzi súťažiacimi v Riskuj či kamarátschaftmi v električkách kompenzujú svoju izoláciu v skutočnej realite. Je možné prekonať vlastné nezdary fabulovaným vodcovstvom medzi tými, ktorí nás nepoznajú? Poskladať si svoj životný úspech z mikroúspechov v mikrosvetoch náhodných sociálnych skupín? Alebo je to len pud sebazáchovy, ktorý nás drží ešte aspoň týždeň pred obesením?

Ďalšie články zo stredy 12. apríla 2006
Juraj Malíček: Parazitovanie na úspechu
Lukáš Krivošík: Prečo má škola študentov v paži?
Peter Pišťanek: Ejakulát vo vani, holenie genitálií, zapálené mandle a zasa ten anál