Mŕtvoly v skrini

Nepozerali ste náhodou nedávno v telke slovenský muzikál blahej pamäti Neďaleko do neba? Nie? Lebo ja hej, mám ho veľmi rád a rád si ho pozriem vždy, keď je kde. Toto posledné dívanie sa však bolo iné. Na okamih ma zaujala tvár jednej zo štatistiek. Šumné žieňa z ľudu, v kroji, ako inak, kde som ja už tú osobu videl? Hmmm? Veď ona sa podobá na Elenku Akácsovú, akoby jej z oka vypadla. A skutočne, bola to Ela, teda Ela z minulosti, z roku 1987, zvečnená na filmovom páse. Aké šťastie, že ten film je fajn, bezchybný, neškodný, netreba sa zaň hanbiť, aj keď sa v ňom človek objavil len – tak napíšuc – na skok. Ak by som bol bulvárny novinár a Ela celebrita aspoň slovenského formátu, pol stránky by som z toho vysúkal, s fotkou celú, a keby bola Ela fest celebrita, aj škandálik by sa z toho dal vykonštruovať. Že Ela ide do neba, šokujúci filmový debut prvej dámy slovenského internetu.

Nie je to ani týždeň, čo ma kontaktoval ktosi z minulosti, z dávnej minulosti a pýtal sa, či ešte mám niekde doma to video z chaty v Ždiari.

Absolútne netuším, preboha, načo to potrebuješ?  
Ále, tak, len mi napadlo, či to ešte niekto má.
Neviem, koľko je to rokov?
Počkaj, to bolo na Janovej osemnástke, je môj ročník, takže šestnásť.
U mňa to asi neni, skús jeho.
Ok, dík, čau.  

Dávno by mi ten telefonát vyfučal z hlavy, ak by som sa k tomu človeku z minulosti nedostal znova. Objavil sa ako predmet celkom iného rozhovoru, vraj či viem, že náš veľmi dávny známy sa ocitol na kandidátke politickej strany. Nevedel som, ale ten telefonát mi začal dávať zmysel.

Video zo Ždiaru, fakt ho nemám, ale je to celkom škoda. Pamätám sa celkom jasne: bolo tam zopár pasáží vysielateľných len po desiatej, a ešte viac nevysielateľných vôbec. Čo iné sa dá čakať od partie ožratých výrastkov a slečny, ktorej sa až príliš páčil muzikál Vlasy? Nič, čo by ste si nedokázali predstaviť sami. Každopádne, ja, priamy účastník akcie a jedna z postáv na tej kazete, si viem predstaviť, že ak by sa to video objavilo na verejnosti v časoch, keď z nádejného politického kandidáta bude už riadny politik, dokázalo by to jeho kariéru ukončiť skôr, ako sa poriadne začala. A keď nie ukončiť, určite by bolo čo vysvetľovať a taký Nový čas by mal na mesiac o titulky postarané.

Nech nad tým premýšľam, ako chcem, asi by bolo najlepšie, keby človek naozaj vážil svoje činy. Užil by si potom vôbec nejakú poriadnu prču? Asi nie. Vlastná minulosť nad nami visí ako Damoklov meč, nepoznáme ani dňa, ani hodiny. Vždy sa môže nájsť nejaký dobráčisko, čo si odkladá fotky a videá, veď na to sa robia, aby uchovali naše spomienky a dali im hmatateľnú formu. Bizarná idea, ale takí sme. Každý má v skrini mŕtvolu, aspoň jednu, a je len otázkou času, kedy ju niekto objaví.
Preberal som fotky z intráku a premýšľal, kam ich schovám, keď raz budem mať deti. Hádam so svojimi ratolesťami budem mať taký vzťah, že sa nad nimi dokážeme spoločne zasmiať, ak by prišlo k najhoršiemu a ony ich našli, ale obávam sa, že mnohé veci sa mi budú ťažko vysvetľovať. Prečo napríklad sedím nahý, len v bedrovom rúšku, s vlasmi po pás, pod fotkami Marxa, Engelsa a Lenina? Alebo zátišie so mnou, našou rastlinkou v kvetináči a tučným jointom v pazúroch? Ako vysvetlím, že tam a vtedy sa to zdalo ako dobrý nápad? A zaberie to? Možno hej, možno nie, najistejšie by asi bolo tie fotky spáliť. Ale nedá mi to.

Keď si občas predstavujem sám seba, ako zošaliem, zmením sa a vyjdem v ústrety širokým masám čoby ktosi verejne známy a činný, nikdy v svojich úvahách nedôjdem ďalej než po okamih, keď sa ma ktosi spýta na minulosť.
Viete, pán Malíček, ľudia vás poznajú tak a tak, ako našim čitateľom vysvetlíte toto? Nuž, moja zlatá, to bolo dávno a bola to náramná sranda. Stačila by taká odpoveď? Medzi nami hej, v bezprostrednom kontakte tvárou v tvár človek zväčša nemá problém, ale vzali a rešpektovali by podobné odpovede aj davy? Asi nie a môže mi to byť srdečne jedno, lebo na nič podobné sa nechystám, no aj tak navrhujem takú dohodu. Čo keby ľudia navzájom medzi sebou uzatvorili pakt neútočenia na vlastnú minulosť? Povedzme s výnimkou hrdelných zločinov a genocídy? Akože veci staršie ako tri až päť rokov neplatia a nikto sa mŕtvol vo vlastných skriniach nemusí báť? Nebolo by to skvelé? Neboli by nám ľudia mediálne známi razom omnoho bližší, ak by sa nebáli, že niekto príde na ich tajomstvá? Veď by to bolo super a bulvár by mal konečne aj iný zmysel, ako len parazitovať na úspechu.

Darmo, bolo by nám sveta žiť – bez mŕtvol v skriniach, zato s minulosťou, za ktorú sa za žiadnych okolností netreba hanbiť a pobaviť sa na nej môžu aj tí, čo tam a vtedy neboli.

Ďalšie články zo štvrtka 18. mája 2006
Dušan Mikušovič: Telepatická paranoja alebo Myslíte na to, čo si myslia?
Jana Kováčová: Sloboda je otroctvo, vojna je mier a nevedomosť je sila
Rado Ondřejíček: Polovica Morcheeby, polovica Skye