Kedy sa svet zbláznil?

V článkoch o budúcnosti sa často objavujú dosť pesimistické prognózy, či už ide o Slovensko, Európu alebo celý svet. Čo sa to robí? Taká nespokojnosť so svetom je naozaj znepokojujúca. Ide o niečo nové? Prišli sme opäť k nejakému bodu, v ktorom sa blížia obrovské svetové zmeny?
Kedy sa náš svet vykoľajil? Kedy sa zbláznil? V dvadsiatom storočí, ktoré viedenský mudrc Karl Kraus nazval „storočím vagíny“? Bola to druhá svetová vojna? Prvá? Či musíme zájsť ešte trochu dozadu, k francúzskej revolúcii na konci 18. storočia? Alebo sa pridáme k Solženicynovi, ktorý si myslí, že renesancia bola tou nesprávnou cestou? Ale veď sa už nemôžeme vrátiť do stredoveku! Či áno? Ako je to vlastne?

Podľa Orwella bol ten bod v roku 1914
Ako malý chlapec som rád počúval dospelých u nás pod viechou, keď sa naplno rozhovorili a živo diskutovali o problémoch sveta, posilnení vínom. Pamätám sa na moje prekvapenie, keď mi jeden z veteránov prvej svetovej vojny, pán Wiebe, povedal, že najlepší život bol „pred vojnou“. Až po chvíli rozmýšľania mi došlo, že vlastne mienil Rakúsko-Uhorsko! Potvrdil to a chcel to dokázať. Samozrejme, že sa mi to vtedy nechcelo veriť. Neskôr, ako študent, som si prečítal román Georga Orwella 1984 a ten zas vo svojej antiutópii (keď chcete dystópii) situuje vrchol rozkvetu západnej civilizácie na rok 1914, z ktorého to všetko začalo ísť dolu kopcom. Aj Zamjatinov román My, tiež satirická antiutópia, dal prednosť životu pred revolúciou, čo je dosť záhadné, keď si uvedomíme, že Zamjatin bol boľševik a zástanca permanentnej revolúcie, myšlienky, ktorú dnes spájame s menom Trockého a post-trockistických pseudokonzervatívcov. Takže pán Wiebe na to prišiel pred Orwellom. Orwell mal možnosť nakuknúť asi poza oponu a zhrozil sa nad tým, čo tam uvidel. Použil formu románu na to, aby ľudí varoval. Ale počúvajú ho? Dá sa vôbec niekoho varovať? Čo nás učia dejiny? Oplatí sa to, aj keď to len jeden pochopí.

Alebo to bolo pred rozpadom Rakúsko-Uhorska?
To by naozaj bolo treba trochu predebatovať. Čo sa týka Rakúsko-Uhorska, je jasné, že Slováci nemali autonómiu alebo takú podporu od maďarskej vlády, akú dnes majú u nás menšiny. Proces odnárodňovania viedol k totálnej asimilácii, čo bolo kriminálne a katastrofálne pre Slovákov, ale napriek všetkým rečiam o byrokracii, ktorá vtedy vládla, nedala sa s dnešnou byrokraciou či skôr byrokreténizmom ani porovnať. Samotný život nielen pre Maďarov a Rakúšanov, ale aj Čechov a Poliakov a Ukrajincov a Chorvátov bol asi lepší než v následníckych štátoch. Samozrejme, keď sa ozve hlas proti, tak musí tiež počítať s tým, že tu nejde len o ekonómiu a národné práva, ale o to najhlavnejšie – právo na mierový život, ktorý s pádom R-U zmizol. Automaticky sa vysunul profil Nemecka, ktoré nemalo vo Francii žiadnu konkurenciu, a tak sa druhá svetová vojna stala nevyhnutnou, tak ako pád komunizmu začal následnícku vojnu v bývalej federálnej Juhoslávii, a tak ako vynález atómovej bomby ukradol ľudstvu pohodlnú istotu v budúcnosti.

Bertold Brecht videl problém v nehatenej ľudskej vynachádzavosti
Malá poznámka o poslednom bode. Galileo, dráma Bertolda Brechta, pôsobí dnes idiotsky, keď si uvedomíme, z čoho sa Brecht vysmieval. Predstaviteľ cirkvi v tejto hre vyčíta Galileovi, že nejde o Galileov objav, ale o to, že vedci nemôžu mať totálnu slobodu bez dozoru nevedcov, lebo vymyslia niečo také nebezpečné, že ohrozia celý svet. Dnes až človeka strasie, keď si uvedomí, že presne to sa stalo: vynález jadrových zbraní dnes naozaj ohrozuje celý svet, lebo už párkrát skoro vypukla jadrová vojna (počas Studenej vojny najviditeľnejšie napríklad počas Kubánskej krízy). Dodnes z toho idú po tele zimomriavky. Ale veď to ten zlý inkvizítor už vtedy Galileovi hovoril, lenže kto mu veril? Bolo to odpísané ako bu-bu-bu zlej cirkvi, ktorá bránila dobrému Galileovi. Dnes vidíme, že to bol konflikt medzi nehateným nebezpečenstvom ľudskej vynachádzavosti a zodpovednosťou za bezpečnosť ľudstva. Tento konflikt sa dodnes nevyriešil. Vo vede vznikol nový pojem: „zakázaný výskum“. Ale to je v poriadku, veď to nenariadila cirkev. Zabúdame, že vtedy cirkev znamenala to isté ako vedecká inštitúcia, lebo univerzity (ako aj nemocnice) vznikli z cirkevných inštitútov, čo dnes už málokto vie.

Zamjatin videl problém v koncentrácii moci
Čo sa týka Zamjatina, boľševikom prestal byť v Anglii, kam ho poslali stavať ľadoborce. Tam pochopil, že to, čo hrozí ľudstvu najviac, nie je koncentrácia kapitálu, ale koncentrácia moci v rukách jednej organizácie, ktorá je v rukách jednej osoby. Tam sa zrodil Dobroditeľ, tá skoro-božská postava diktátora, ktorý chce ľudstvu len dobre. Vládne s podporou bezpečnostného aparátu. Román nás núti zamyslieť sa nad otázkou: Je už obdobie diktátorov za nami, alebo ešte len pred nami v jeho najhrozivejšej podobe? Tu sa názory rozchádzajú.
A čo s rokom 1914 ako vrcholom západnej civilizácie? Orwell myslel na Britániu, kde v tom roku neexistovala daň z príjmu osôb, keďže sa štát živil z colných poplatkov. Všetko perfektne fungovalo. Aj bez počítačov napríklad chodila pošta päťkrát denne. Dnes sme radi, keď príde aspoň raz. Nik nemusel mať žiadne doklady a štát zviditeľňovala len pošta a „bobby“, typický anglický policajt, ktorý nenosí pištoľ. Ináč si každý robil, čo chcel.
Tomu sa hovorí sloboda. Kokaín a heroín sa predávali voľne v drogérii. Neexistoval biliónový zločinecký priemysel s drogami, ktorý korumpuje nielen políciu, ale aj celý štát, a to nielen v Kolumbii, ale aj inde. Ale nemáme sa lepšie, nežijeme v čase fantastických vynálezov?

Dovoľte mi na to povedať len jednu vec.

Nedávno som niekde na internete našiel informáciu o 104-ročnej žiarovke, ktorá sa ešte nevypálila a stále horí dokonca už vyše sto rokov v Limermoore, v Kalifornii, v miestnej budove hasičov. Je natoľko slávna, že pred ňou umiestnili live kameru, a už aj druhú, lebo prvá kamera, zrejme vyrobená len nedávno, „vyhorela“. Žiarovka však ešte nevyhorela. Je dnes nemožné napríklad vyrobiť žiarovku, ktorá by horela vyše sto rokov, ako tá v Livermoore? Veď dakedy to šikovní robotníci a konštruktéri urobiť v Amerike dokázali. Veď dokázali vyrobiť aj najlepšie autá a vlastne aj všetko ostatné najlepšie. Kvalita amerického priemyslu bola v tých časoch neprekonaná. A tá čarovná žiarovka túto bývalú kvalitu zdôrazňuje a dokazuje dodnes v priamom prenose.

No áno, žijeme v čase fantastických vynálezov a produktov spotreby, ale vyrobiť trvanlivú žiarovku už nevie nik. A to môže byť dôkazom, ako hlboko sme vlastne klesli za sto rokov.

Ďalšie články zo štvrtka 11. mája 2006
Juraj Malíček: Prekliaty kult mladosti
Michaela Malíčková: O žene, ktorá si odrezala nohu v klube Maidstone a iné príbehy
Imrich Rešeta ml.: Sprechen sie koala?