Ach, tí slovenskí emigranti!

Vo veľmi fajnovom slovenskom internetovom časopise Impulz, do ktorého by som aj ja rád niečím prispel, som našiel pár slov o slovenských emigrantoch. Tie slová boli natoľko úprimné a mnou očakávané, že mi nedalo a musel som sa ozvať, keďže aj ja som, ako sa zdá podľa všetkého, len obyčajný emigrant.

Áno, slovenskí emigranti po prevrate robili veľkú vodu a oni urobia to a oni urobia ono a oni pomôžu s týmto a hentým a nič neurobili. A bodka. Čo sa dá ešte povedať?

Dostalo sa to do takého bodu, že sa sám čudujem, že ma ešte niekto číta, keď sa objavujem v rubrike s názvom Listy z Kanady, čo pre mnohých znie ako slabý odvar Javorových listov veľkého bojovníka za slobodu a demokraciu na Slovensku, menovca Petra Breinera, mimoriadne talentovaného renesančného muža, skladateľa, spisovateľa, politika, čo len chcete. Potom sa niekto začíta do mojej rubriky a nič o „Lenonovi“, nič o komickom slovenskom nacionalizme a slovenskej byrokracii, korupcii a podobne. Čo sú to za Listy z Kanady? A čo za divné témy ten Petro rozvíja?
Možno preto píšem pre mnohých trochu od veci, lebo v Kanade žijem už niekoľko desaťročí, teda tu (rozumej v Kanade) som úplne doma. Dnes vám poviem, prečo to tak je.

Slováci na seba kašľú, prečo by nemali aj emigranti?
Svoj dospelý svet som síce začal žiť ako totálny a puncovaný svetoobčan, ale život v Kanade ma prinútil uvedomiť si, že som vlastne Slovákom. Keď sa vás na to niekto pýta párkrát denne niekoľko desaťročí, tak si to musíte objasniť sami so sebou. Ja som si to objasnil tak, že som asi naozaj Slovák. Aj otec aj mama boli slovenskými občanmi. Netrvalo mi to dlho. Áno, som Slovák.
Na Slovensku sa vám asi nikdy nestalo, že by k vám niekto prišiel a spýtal sa vás s úsmevom: „Aký je váš pôvod?“ „Akej ste národnosti?“ Musím dodať, že sa to tu považuje za slušné: ľudia majú o vaše súkromie, najmä pôvod, veľký záujem. Nie tak na Slovensku. Na Slovensku sa každý každému snaží ukázať, že oň nemá absolútne žiadny záujem, že? A ešte sme na to na Slovensku veľmi hrdí. Že na každého kašleme. Náš život sa skladá z malého okruhu známych, za ktorých by sme sa možno aj šli biť, ale čo sa týka iných súkmeňovcov, môžu nám vyliezť na hrb. Len od nich čo najďalej. To je tá odporná vulgárna masa, nie ako my. Ak skapú ako bezdomovci, tak je to ich chyba.
To na úvod k tomu, čo som našiel v Impulze. Neviem, či aj ten pán v Impulze mal taký negatívny prístup k našincom, ako som to opísal. Ale prečo ho emigranti svojím správaním vlastne prekvapili a sklamali? Veď je to náš národný šport, jeden na druhého Slováka kašľať, tak sa mal potešiť, že i po mnohých rokoch života v zahraničí sa ani americký, či kanadský, či akýkoľvek Slovák vôbec, ale vôbec nezmenil a zostal verný svojmu slovenskému JA: kašľal, kašle a bude kašľať na druhých Slovákov! Takže je to vlastne v poriadku, že?

Ale vôbec nie! Vôbec nie!

Slováci od zahraničných Slovákov čakajú etiku priam z 19. storočia, takú štúrovskú. Nežnú. Tým potvrdzujú, že sa im to, čo robia doma, na Slovensku, vlastne nepáči, a že by chceli mať nejaký úplne iný, autentický, možno dokonca aj úprimný vzťah ku každému. Ale nemajú ho. No nemajú. Lebo pre to by museli niečo urobiť. Napríklad porozprávať sa s nejakým ujom, alebo tetkou, ktorých vôbec nepoznajú. A to neurobia.
Ja zas nerobím na Slovensku nič iné, než sa rozprávam s každým, s kým môžem. Dokážem sa porozprávať s každým, koho stretnem, keď som v rodnej vlasti. Stavím sa, že som sa porozprával s väčším počtom ľudí ako najznámejšia osobnosť na Slovensku, viac než prezident či ktokoľvek. A keďže som bol aj na audiencii u prezidenta a dobre som si všimol a vypočul, o akých hlúpostiach sa s ním rozprávajú a ako neúprimne, tak aj v tom som oveľa dopredu.
Vážne sa čudujem, že sa nejaká slovenská rozviedka nezaujíma o rozhovor so mnou. Iné rozviedky sa už prihlásili, ale o ne zas nemám záujem ja.

Nie všetci emigranti na Slovensko kašľú
Ale nie je vôbec pravda, že všetci Slováci zo zahraničia sú len na peniaze a nesúcitia s domorodcami, ktorí žijú na zemi slovenskej. Ako príklad uvediem meno Imro Kružliak, ktorý sa neúnavne bije za lepšie Slovensko, aj keď ho ignorujú. Publikuje knihy, je to unikát a každý raz, keď som v Bratislave, zájdem najprv za ním. Dekády robil v Slobodnej Európe, keď to niečo znamenalo, vydával Horizont v Mníchove a to nebolo ľahké. Vie o ňom niekto na Slovensku niečo? Číta jeho knihy? Jeho spomienky o Povstaní, napríklad? O tom, ako ho mučili, ako ho zatvorili po vojne? Ako trpel celý život? Vie niekto v Bratislave, že chodí vedľa hrdinu ako Imro? Vie niekto, že Imro má už viac ako 90 rokov a drží sa a vyzerá na človeka o 40 rokov mladšieho? Tak on sa vrátil a urgoval a písal a konal a nikdy v ničom nebol podvodníkom – a predsa, kto z vás o ňom vie? Prečo ho v Impulze nepozvú na interview? Prečo ho nepozvú, aby pre nich napísal článok?

Viete, čo je na tom najsmutnejšie? Imro nie je sám. Sú na Slovensku viacerí, ktorí sa vrátili. Keď sa o nich dozviem, tak len kritiky z pera idiotov. Ako ma to môže nadchnúť? Dá sa s tým vôbec niečo robiť?
Ale áno, dá sa. Som veľkým optimistom. Musíme si jeden druhého začať vážiť. Dokonca sa musíme mať jeden druhého radi. Veď ako Slováci vymierame a je to len otázka času. Predtým, než vymrieme, buďme jeden k druhému dobrí. Bude to dobré pre všetkých. Náš život prebehne v atmosfére dobrých pocitov, a nie nenávisti.

Emigrant Peter Petro vám adresuje výzvu: buďte dnes dobrí aspoň raz k cudziemu človeku. Aspoň raz. Možno sa vám to zapáči a zmeníte svet k lepšiemu.

Ďalšie články zo štvrtka 20. apríla 2006
Barbora Tinková: S balkónom, či bez?
Jana Kováčová: Hlas Ameriky s volebným právom
Tomáš Hučko: Dôkaz, že aj film o prvočíslach môže byť plný emócií