Patriarchát sa blíži

Jeden z najzaujímavejších argumentov, aký som v poslednom čase objavil na viacerých webstránkach, sa týka krátkodobosti súčasnej kultúry a jej návratu do čias patriarchálnej rodiny. Ide o to, že moderné rodiny buď neexistujú vôbec, alebo vymierajú. Viacdetné rodiny sú rodiny nábožensky založené s prevažne antimoderným postojom k životu. Sú na to štatistiky.

Spengler (zrejme pseudonym odvodený od paradigmatického Oswalda Spenglera, 1880-1936, autora knihy Úpadok Západu) sa už dlhodobejšie v Asia Times zaoberá vymieraním Európanov. V poslednej recenzii knihy Američana Rona Drehera Crunchy Cons štatisticky dokladá Dreherove závery, že na to, aby mal človek viac než tri deti, musí veriť v Prozreteľnosť. Dreher si myslí, že do USA sa vracajú časy patriarchálnej rodiny, lebo viacdetní fundamentalisti demograficky preberú kontrolu nad narcistickými relativistami. Tomuto argumentu sa nedá uprieť určitá logika, hoci mne sa zdá, že to nie je ani tak naliehavé, ani nevyhnutné. Súhlasím však súčasne s tvrdením, že sa patriarchát blíži. Tento rozpor sa vynasnažím prekonať v závere článku.

Ste narcistický relativista?
Malý kvíz: Kašlete na budúcnosť? Na naše etnikum? Na prežitie? Potom ste narcistický relativista. Ak neplánujete mať tri-štyri deti, tak sa sami odsudzujete na vymretie. Nielen seba samého, tomu sa, samozrejme, nik nevyhne. Spolu s vami však vymrie aj to, ako sa pozeráte na svet, čiže vaše najosobnejšie, najdrahšie, to, čo považujete za najcennejšie, o čom si myslíte, že z vás prežije aj vašu osobnú smrť. Čiže skončí sa váš svet!
Viem, ponižuje to ľudskú dôstojnosť, keď zistíme, že to, o čom sme presvedčení, že je naozaj naše, môže byť len infekciou odniekiaľ zďaleka. Poľský spisovateľ Witkiewicz má v románe Nenásytnosť scénu, kde Západ prehrá v bitke s Panmongolizmom, lebo ten vynašiel pilulku Murti Binga. Tá spôsobuje ľahostajnosť k problémom, aké som načrtol vyššie. Čo však ani Witkiewiczovi, jednému z najväčších géniov 20. storočia, vtedy neprišlo na um, bolo, že sa na to všetko vykašleme aj bez pilulky Murti Binga.

Na Slovensku nikdy nebol tvrdý patriarchát
A teraz k mojim úvahám na tému patriarchát. Domnievam sa, že na Slovensku (a aj inde v slovanských krajinách) sa feminizmu nedarí až tak dobre ako v krajinách anglosaských a protestantských, kde vládol naozaj dosť tvrdý patriarchát. Nezamýšľal som sa nad tým, pokiaľ sa ma jedna žena nespýtala, čo kúpim manželke na Vianoce. Povedal som, že nič, že nie je moja dcéra, aby som jej kupoval veci. A že si kúpi, čo potrebuje – sama. Ironicky sa usmiala a s veľkou dávkou sarkazmu sa spýtala: „A odkiaľ na to vezme peniaze?“ Vysvetlil som jej, že máme spoločné konto. „Ona si môže vybrať, koľko chce?“ Podtext: Vy jej zverujete svoje peniaze? Sarkazmus a irónia zmizli: „Vy ste fantastický človek!“ A možno v duchu: „Chudák, zbláznil sa!“

Keď moji kanadskí študenti videli film Obchod na korze, nechápali, prečo sa Brtko natoľko dá ovládať svojou ženou. Prečo ju vlastne počúva? Nie je doma pánom? Vysvetlil som, že aj u nás doma môj otec dostal sem-tam od mamy peniaze na kávu a na pohárik, ak si chcel večer zájsť za kamarátmi. Peniaze (podľa feminizmu: moc) sa nachádzali u nej. Ona rozhodovala skoro o všetkom, čo u nás bolo dôležité. On mal doniesť domov peniaze. To sa podľa všetkého volá matriarchát. Je to taká tajná zmluva. Má aj ešte tajnejší dodatok: muž má dovolené frflať, naparovať sa a nafukovať sa, koľko chce. Potom však príde deň výplaty.

Na pochopenie feminizmu treba poznať pomery žien v Amerike
Keď človek pochopil, ako boli tu, v severnej Amerike, ženy utlačované, potom chápe logiku a rozšírenosť feministického hnutia. V mnohých prípadoch sa ženy naozaj považovali za slabé, až podradné bytosti. Je tiež otázkou, či to nebolo zo začiatku pre ich bezbrannosť (ktorú si dnes ani nevieme predstaviť). Tá umožnila vznik stereotypu muža-ochrancu, z čoho sa mohol vyvinúť muž-potlačovateľ. Nech to bolo akokoľvek, niečo sa muselo stať, aby sa veci pohli dopredu. Nik nečakal, že sa veci rozpadnú. Nastala dialektika akcie-reakcie a už tu máme predpoveď neopatriarchátu. Lenže nie je to na poplach a nestane sa to zajtra či pozajtra, ak vôbec.

Kultúrne trendy sú nepredvídateľné. Žijeme v období vojen, ako jeden z vodcov nezabúda svojim verným hovoriť, keď sa zdá, že začínajú pochybovať. A vojna robí život nepredvídateľným. Nieto ešte vojny donekonečna. Život sa vtedy radikalizuje, hrubne a nik nevie, kam to speje. Ak sa stane, že v Amerike naozaj prevládne patriarchát, neznamená to, že aj Európa sa bude globalizovať v tých istých intenciách, lebo sa nenachádza v rovnakých východiskových bodoch. Bude sa však konzervovať. Ale čo? Aj východoeurópsky konzervativizmus je iný, ale o tom až na budúce.

Nakoniec malá príhoda na ilustráciu
Pri nákupe v centre som sa stal svedkom malej demonštrácie proti potratom, kde starší ľudia z nejakej cirkvi ticho stáli s plagátmi. Zrazu sa ukázala skupina atraktívnych mladých žien a jedna z nich začala kričať, že je hrdá, že mala potrat. Stál som pri staršej pani, ktorá bola, ako ja, len časťou diváckeho komparzu. Staršia pani sa ku mne naklonila: „Má pravdu, dobre, že si to dala zobrať!“
Udivilo ma to. Prečo?
„Keď také ako ona budú len potrácať, tak vyhynú a bude konečne pokoj.“
Aha. Genetika!

Ďalšie články zo štvrtka 30. marca 2006
Elena Akácsová: A srdce vyhráva... 
Dušan Mikušovič: Koniec okresných umelcov?
Imrich Rešeta ml.: Nezvratne po tretíkrát do tej iste rieky