Dovoľte mi začať s textom a potom to spojím s opisom obrázkov.
Každá generácia má isté ikony, isté modly vo svojom živote. Keď niekto v minulosti chcel byť považovaný za vzdelaného človeka, musel toho dosť prečítať, vidieť a počuť. Tlak na čítanie sa však neustále zmenšuje, každoročne sa o tom presviedčam.
|
|
Na strednej škole som čítal Bielu veľrybu. Všetci sme to čítali. To sme už mali za sebou veľa klasikov ako Dickensa, Dostojevského, Marka Twaina, ale aj modernejších ako Hemingwaya, Leacocka, beatnickú poéziu, absurdné divadlo Jarryho, Becketta, Ionesca (popri detektívkach a populárnej literatúre ako mayovky) a milovali sme celkom spontánne impresionistov ako Gauguina, van Gogha (ktorého v Holandsku volajú Fanchoch), vedeli sme, kto je Breughel a Rembrandt a mali sme radi nielen Beethovena, Bacha, ktorého nahrávky práve vychádzali nahraté ako klasické, ale aj ako jazz. Bach sa nám zdal byť vcelku jazzová osobnosť, ktorá akýmsi žartom Stvoriteľa žila o pár storočí nielen pred Mozartom, ale aj nami. Ja som síce hral v beatovej kapele, ale doma som si niekedy s radosťou púšťal Bachove Brandeburské koncerty (jediné, čo som od Bacha vtedy mal), ktoré sa mi časom zunovali. Svoj záujem o Bacha som znovu obnovil až v Kanade, keď som objavil geniálneho pianistu Glenna Goulda.
|
|
Nedávno v mojej triede prebehol rozhovor o tom, kto je najväčší muzikant v dejinách hudby. Dve dievčatá, obe Rusky, že Beethoven. Potom sa prihlásil Kanaďan anglo-írskeho pôvodu, študent kompozície a povedal, že samozrejme NIE Beethoven, ale Bach a povedal to veľmi autoritatívne. Rusky sa nedali. Nastala zaujímavá diskusia. Milujem diskusie, pri ktorých sa nemusím snažiť niekoho presviedčať. Študent-skladateľ trpezlivo vysvetlil, že Beethoven nemal talent na melódiu, a invenciou, melodikou a fúgou Bach dokázal toľko, že sa s ním Beethoven vôbec nemôže porovnať. Rusky boli prekvapené, lebo hudobne so študentom nemali šancu vyhrať. Navyše mali problém: Bacha vôbec nepoznali. Ťažko potom porovnávať. A predsa to bol Glenn Gould, ktorý Rusov omráčil, keď niekedy v hĺbke 50. rokov na koncerte v Moskve (to jest v tom čase v Mekke najlepších klaviristov sveta) zahral Bachove Goldbergove variácie a spôsobil taký frmol, že doteraz o tom idú diskusie. Bol to pre Rusov nielen objav Bacha, ale aj nového štýlu hrania na nástroj, ktorý mali Rusi vcelku prekuknutý. Zrazu prišiel Gould a sánky padli.
Čo nám dáva kultúra?
Vráťme sa k modlám. Niečo nám tá kultúra dávala. Cítili sme, že prostredníctvom nej sa akosi vymaňujeme z toho diabolského kriedového okruhu, ktorý okolo nás načrtli marxistickí čarodejníci, ktorí nás chceli použiť na ich a nie naše účely.
Vždy som cítil, že som sa narodil ako slobodný človek a cítil som od mladosti, že aj keď sloboda taká, akú si ju ideálne predstavujem, nikde neexistuje, je na mne, aby som sa o tom fyzicky presvedčil. Možno to bol donkichotský počin, možno najväčšia hlúposť môjho života, a to sa dozviem už za pár rokov, teda v čase, keď sa tu už nebudem motať.
Ako sa hovorí v Oriente: obrázok je viac ako tisíc slov. Pár príklad z mojej zbierky: moderný dizajn je na obrázku 1: je to niečo krásne, pláva to, je to v priestore, ktorý nie je ohraničený. Niečo také sa nám páčilo v mladosti, hoci obraz je od bratislavského umelca M. Kuriča, ktorý mi daroval (a namaľoval) len pred pár rokmi. Veľmi sa mi páči. Akosi vyjadruje našu túžbu po slobode v čase mojej mladosti, hoci ju presahuje a je to niečo, k čomu umelec dospel až pred pár rokmi.
|
|
Mandala nie je modla, ale imaginárny palác, ktorý má človeku pomôcť pri meditácii, tak ako tieto obrázky pomáhajú pri mojej meditácii nad minulosťou. Vymysleli ju asi v Tibete, kde brali budhizmus veľmi vážne. Nedávno som mal príležitosť pozorovať dvoch tibetských mníchov, ako pracovali na mandale sústredene celé hodiny, tak ako naši predkovia dakedy pracovali zanietene na stavbe gotického kostola, či pri rezbe postáv drevených oltárov, teda robili niečo, čomu dnes už vôbec nerozumieme a nevadí nám, keď sa naše krásne barokové a gotické kostoly zmenia na mešity, ako sa zdá dnes už nevyhnutným (podľa Krivošíka).
 Obrázok č. 4 |
Farebný piesok tibetskej mandaly sa aplikuje ukrutne pomaly. Keď sa mandala dokončí, tak sa bez ceremónie rozsype do koša. Splnila účel, ak pri meditácii človek na niečo prišiel, niečo pochopil a niečomu sa naučil. Nie je modlou. Ba ani ikona. Len má pomôcť pri koncentrácii, lebo naša myseľ vždy strečkuje.
Aj keď sme si dakedy nemysleli, že sme vzdelaní, neboli sme na tom najhoršie, hoci to vzdelanie duševné a mentálne až na výnimky trochu zaostávalo za tým encyklopedickým, ktoré sme museli mať, lebo to bolo moderné. Ja fandím tomu, ktorý sa chce vzdelať na dobrého človeka a nechá encyklopédiu bokom, na čas, keď ju bude potrebovať. Sú všelijaké modly.
Modly nemusia byť len prekážkou. Môžu byť aj schodmi k lepšiemu.
Ďalšie články zo štvrtka 4. mája 2006
Juraj Malíček: Trinásta komnata nikdy nevypovedaných vyznaní
Jana Kováčová: Naozaj smrdí ryba od hlavy?
Miroslav Ulman: Mission Impossible: Da Vinci s Burtonom
Peter Petro viac od autora »
Vaše reakcie [2]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Že máte aj vy tajný život?
Kedy sa svet zbláznil?
Ach, tí slovenskí emigranti!
Dobrodružstvá mladej umelkyne
Patriarchát sa blíži