Sprechen sie koala?

Najskôr budem trochu osobný. Divočina sa u nás premietala v kine, kde som trávil svoju filmovú mladosť. Odkedy máme v meste nový trojsálový „miniplex“, všetky premiéry sa presunuli do neho. Naše staré kino, hoci prešlo rekonštrukciou, sa preladilo len na reprízy. Divočina bola po dlhšom čase novinkou, ktorá sa sem dostala. Trochu ma zarazilo, že ju premietajú z nejakého dôvodu skoro celý mesiac. Ale tejto indícii som nevenoval pozornosť.

Nebudem sa zamýšľať nad faktom, prečo sa nová disneyovka dostáva do druhotriednych kín. Štúdio s ušatým logom už dávno stratilo prvenstvo na poli animovaných filmov a o vavríny sa v súčasnosti preťahuje chvíľu samostatný, najnovšie zase u Disneyho zakotvený Pixar s DreamWorks Animation. Sčasti za to mohol aj fakt, že štúdio je nepružný veľký kolos. Hoci dokážu vyprodukovať aj počítačom generované snímky, zvyčajne to nie je príliš veľká sláva. Dinosaurus (r. Eric Leighton a Ralph Zondag, 2000) bol len efektný a megadrahý, Udatné kuriatko (r. Mark Dindal, 2005) milé, no príliš detinské a Divočina je niekde medzi tým. Je fajn naanimovaná, teda ak vám neprekážajú zvieratká ako z plyšu, ale príbeh a 90% vtipov je príliš detinských. Navyše sa tu ukazuje stará známa pravda, že v disneyovkách sa už len rieši problematický vzťah otca a syna, pričom nič nové neprinášajú.

Základným východiskom deja je pocit menejcennosti, ktorý má malé levíča v newyorskej zoo, pretože nedokáže zarevať ako jeho otec Samson. Keď jedného večera prekazí súťaž v curlingu, ktorú hrajú zvieratá po zotmení, rozhodne sa ujsť do pravej divočiny. Otec sa ho vydá zachrániť a na ceste mu robí spoločnosť emancipovaná žirafa, spomalená koala, nadržaná veverica a tupá anakonda. Nepripomína vám to niečo?

S podobnou zápletkou sa pred rokom objavil v našich kinách Madagaskar (r. Eric Darnell a Tom McGrath, 2005), ktorý však bol oveľa zábavnejší, nielen svojím divokým tempom, ale aj výtvarnou štylizáciou. Divočina oproti nemu – a vlastne aj všetkým výraznejšie úspešným animákom – ide na riedený benzín. Nemám nič proti morálnym posolstvám a ak si chce niekto domrviť film infantilnými vedľajšími postavami, ako trebárs George Lucas v Skrytej hrozbe Jar-Jarom, je to jeho vec. Dôležité je, aby zvyšok filmu zaujal aj diváka, ktorý má už predškolský vek dávno za sebou. A to sa nepodarilo ani v Skrytej hrozbe, ani v Divočine. Je totiž naozaj druhotriednym filmom, nie však béčkom, aby mohla byť aspoň trochu zábavná.

Ak máte naozaj malé deti, ktorým nevadí, že polovicu filmu budú chodiť cikať, takže z neho veľa neuvidia, Divočina je dobrou voľbou. Dabing sa celkom vydaril, neviem síce, či nejako ubral z vtipnosti originálu, ale podľa zahraničných ohlasov usudzujem, že zrejme nie. Deťom možno nebude prekážať, že keď hrdinovia vchádzajú do New Yorku, zaznie Clocks od britskej skupiny Coldplay. Nehodí sa príliš do danej scény a čakal by som skôr niečo charakteristickejšie pre Big Apple. Apropo, ak ste fanúšikmi Iggyho Popa, rozhodne opustite kino s príchodom záverečných titulkov. Sprevádza ich totiž tzv. cover-killer skladby Real Wild Child.

Posledný odsek by mal byť zmierlivý, podáme si s filmom ruku a ideme ďalej. Musím uznať, že niekoľko scén ma pobavilo, napr. aj tá, z ktorej pochádza nadpis recenzie. Mrzí ma, že niekoľkoročná práca 400-členného tímu programátorov napokon vypálila tak nešťastne. Oproti nim si tvorcovia Karcoolky – Skutočného príbehu o Červenej čiapočke – vystačili s oveľa menším finančným i marketingovým zázemím a vytvorili zaujímavejšie dielo. Určite je dobre, že sa Pixar vrátil k Disneymu, pretože ak by začali samostatne vyrábať ďalšie Toy Story alebo pokračovanie Hľadá sa Nemo, bolo by možno rovnako podpriemerné ako Divočina.

Napokon sa mi ten posledný odsek vymkol spod klávesnice, takže píšem ešte jeden. Divočina je druhotriedny animák, ktorý sa síce nápadne ponáša na spomínaný Madagaskar, no príbeh má, našťastie, odlišný. Disney si biznis poistil aj tým, že zvieratá vyzerajú už na plátne plyšovo, takže deti nebudú mať sťaženú orientáciu v hračkárstve a vyberú tie správne produkty. Potiaľ je všetko fajn. Len čo však budete pátrať po intertextuálnych odkazoch alebo popkultúrnych narážkach, ako je to už v súčasnej animovanej kinematografii moderné, nebudete mať veľa práce.

P.S.: Odhalíte, na ktorú z kníh Terryho Pratchetta odkazuje jedna z newyorských scén v Divočine?

The Wild, USA, kino, 2006, 94 min.

Réžia: Steve „Spaz“ Williams
Scenár: Ed Decter, Mark Gibson, Philip Halprin, John J. Strauss
Kamera: Scott Balcerek, Steven L. Wagner
Hudba: Alan Silvestri
Hlasy v origináli prepožičali: Kiefer Sutherland – Samson, James Belushi – Benny, Eddie Izzard – Nigel, Janeane Garofalová – Bridget, William Shatner – Kazar

Oficiálna internetová stránka: http://adisney.go.com/disneypictures/thewild/index.html

Ďalšie články zo štvrtka 11. mája 2006
Juraj Malíček: Prekliaty kult mladosti
Peter Petro: Kedy sa svet zbláznil?
Michaela Malíčková: O žene, ktorá si odrezala nohu v klube Maidstone a iné príbehy