Prekliaty kult mladosti

Navzdory embargu, navzdory vzťahom, len preto, že neznesiem predstavu, že aj ja, mäkučký tučko s prasacími očkami, dokážem slovom uraziť, vezmem si na dnes na pranier najhanebnejší produkt druhej polovice dvadsiateho storočia, kult mladosti!

Kult mladosti? Čo to je? Umelo implantovaný pocit, že na veku fakt záleží. Prečo je vlastne vek mužov a žien téma? Prečo potrebujeme riešiť, kto má koľko rokov a či na ne vyzerá? Nerozumiem tomu, nechápem to, dráždi ma fakt, že uraziac jednu osobu a navyše celebritu svetového rangu, ktorá o tom ani netuší, urazím celú sociálnu skupinu, rod, generáciu.

Prečo sú ľudia citliví na poznámky, ktoré sa dotýkajú veku – a pritom vôbec nemusí byť ich? Lebo minimálne od päťdesiatych rokov minulého storočia sami seba prostredníctvom médií presviedčame, že vek je slabina. Čoraz mladšie modelky vytvárajú fiktívny ideál krásy dospelej ženy a čoraz staršie ženy sa mu snažia prispôsobiť. U mužov to isté, len v modrom. A vek je z ničoho nič problém, čím vyšší, tým je to háklivejšie a zrazu všetci akosi automaticky rešpektujeme, že staroba je zlá. Aj by mi to bolo jedno, keby sa ma to netýkalo, vek tých druhých nikdy spoľahlivo netrafím a občas ani svoj nie, ale to je iný príbeh. 

Nie, staroba nie je zlá a vek nie je problém, sami osebe určite nie, len vtedy, keď sa snažia sami seba poprieť. Ocino má osemdesiat štyri rokov a určite by so mnou nesúhlasil. Starobu vníma ako zlú, veľmi zlú, zvlášť tú svoju, ale to len vo chvíľach, keď sa pozoruje. Keď nie, keď sa svojím vekom prestane zaoberať, mení sa na skutočného múdreho kmeťa, majestátneho, dôstojného, so zmyslom pre humor černejším ako zem, do ktorej ho raz pochováme. A vtedy vidím, že staroba nie je zlá, len sa nám ťažko predstavuje.

Ako vraví Alvin Straight, na starobe je najhoršie, že si pamätáme svoju mladosť. Kľúčovým sa mi v tomto kontexte javí pojem ľudskej dôstojnosti a jeho systematické nivelizovanie. V mojom svete je ľudská dôstojnosť kvalita človeku prirodzene vlastná. Nik mu ju síce nemôže vziať, ale existujú spôsoby, ako človeka donútiť, aby sa jej zriekol. A práve vymývanie mozgov, ktoré sa nám snaží vsugerovať, že nie sme v poriadku takí, akí sme, nás núti, aby sme sa vlastnej dôstojnosti zriekali, výmenou trebárs za prísľub večnej mladosti a krásy. Aby sme sa rozumeli, neprekáža mi zveľaďovanie, prekáža mi také zveľaďovanie, ktoré sa snaží nahradiť autentickú ľudskú dôstojnosť.

Verte, alebo nie, vek kohokoľvek nezvyknem riešiť, len dôsledky manipulácie s ním, lebo práve ony ma ľudsky urážajú. Ako? Čím? Tým, že vytvárajú uniformitu a normy a vnášajú autoritu na miesta, kde nemá čo hľadať. V konečnom dôsledku ľudia nenávidia aj svoj vek aj telo, ktoré ich zrádza a osoh z toho majú len zástupy terapeutov, šamani, mastičkári z kozmetických firiem a predajcovia „krásy“. Vlastne neviem, akí ľudia sa mi páčia, ale viem, akí sa mi nepáčia. Umelí, plastikoví, zamaskovaní, zbavení vlastnej dôstojnosti, popierajúci ju snahou byť kýmsi iným, čiže neautentickí.

Akoby vek bola nejaká slabosť, ktorej sa treba stoj čo stoj zbaviť. Nie, vek je tá najautentickejšia kvalita, ktorú máme, a mne sa jednoducho páči, keď je to vidieť. Desím sa okamihu, keď prestanú existovať ľudia a budú len vekové skupiny. Tri: deti, ľudia od trinásť povedzme do šesťdesiat a starci. Znie to síce absurdne, ale mne sa zdá, že od toho okamihu už máme len kúsok. Našťastie, stále je veľmi veľa krásnych ľudí, ktorí vyzerajú na svoj vek, pričom je jedno, aký ten vek je. Vedia, ako na tom sú, svoje štandardy si vytvárajú sami a nereprezentuje ich nikto okrem nich samých.

Ďalšie články zo štvrtka 11. mája 2006
Peter Petro: Kedy sa svet zbláznil?
Michaela Malíčková: O žene, ktorá si odrezala nohu v klube Maidstone a iné príbehy
Imrich Rešeta ml.: Sprechen sie koala?