Že máte aj vy tajný život?

A vôbec, koľko paralelných životov vedieme?
Samozrejme, je tu ten náš rodinný. Každý má nejakú rodinu, nejakých príbuzných. Potom profesionálny život. Tam už vystupujeme trochu inak. Málo ľudí má nervy či odvahu pokúsiť sa žiť autentický život a nepretvarovať sa len preto, že je momentálne v práci, alebo, naopak, doma. To sú už dva životy. A máme aj priateľov a s nimi máme zas inakší život. Správame sa s nimi inak ako doma alebo v práci. Možno máme nejaké hobby a tam sme zas inakší. Ale nech máme životov, koľko chceme, všetci máme aj tajný život, ten, o ktorom naša rodina nevie, v práci vedia ešte menej a kamarátom sa to tiež nedá (alebo sa to ani neoplatí) povedať.

Narcistický exhibicionizmus a rozmaznané deti
To je náš život, za ktorý sa hanbíme, ktorý nemôžeme zverejniť len tak. Iba zopár jedincov dokáže byť takými narcistickými exhibicionistami ako Paris Hiltonová a jej frajer, keď pustili do sveta svoj posteľový filmový dokument. Pravdaže, mali to dobre vypočítané. Táto reklama, ako sa ukázalo, jej zabezpečila bohatý život nezávisle od peňazí rodičov, majiteľov reťazca hotelov Hilton.
Mimochodom, zaujímavý fakt, ktorý nedávno uverejnili výskumníci, je, že deti boháčov sú agresívnejšie v boji o kariéru. Zdôvodňuje sa to tým, že rozmaznané deti si chcú uchrániť rozmaznaný štýl života a za žiadnu cenu nechcú klesnúť podeň. To ma vôbec neprekvapuje. Kto zakúsil lepšie, ťažko si bude zvykať na horšie. Nič nového pod slnkom, a tak to Hiltonovej nik nezazlieva. Ona však nie je ilustráciou nášho tajomného života, i keď som presvedčený, že aj ona má niečo, čo nechce zverejniť, ale keď si na ňu spomeniem, tak sa mi naozaj nechce ani hypoteticky zaoberať tým, čo by rada tajila. Spomínam ju len ako novú modlu zábavno-informačného komplexu na oblbovanie ľudu a to sa vždy dobre platí. Takže rodičia: rozmaznávajte svoje deti! Po čase si na to tak zvyknú, že sa budú chcieť stať doktormi a generálnymi manažérmi a burzovými maklérmi, len aby si mohli dovoliť to, čo ste im dávali v detstve.

Smerom do postele
Tajný život nemusí nevyhnutne viesť hneď smerom do postele, hoci tam väčšinou naozaj vedie. Je to preto, že dnes na sex kladieme oveľa väčší dôraz ako iné kultúry. Dakedy bola napríklad ľudská dôstojnosť dôležitejšia ako sex. Muži pre ňu riskovali svoj život v súboji. Napokon, aj láska bola dakedy dôležitejšia než sex. Možno sa niekto z vás teraz spýta: „A prečo?“ No preto, lebo láska je nekonečne zaujímavejšia ako sex. Skúste sa sami seba spýtať, čo trvá dlhšie. Aké ovocie dávajú, keď ich porovnáme: z jedného máme najkrajšiu poéziu na svete, druhé nám dáva pornografiu. A nakoniec: odkiaľ pochádzajú deti? Z lásky, alebo sexu? Čo myslíte? Ktoré manželstvo vydrží dlhšie – to, kde sa ľúbia, ale sex škrípe, alebo kde neškrípe, ale niet lásky?

Kto nekradne?
Zlodejina. To, samozrejme, silne zatajíme. Väčšina ľudí niečo aspoň raz v živote ukradla. Je omnoho viac zlodejov, než si myslíme. Stačí sa postaviť vo väčšom obchode za falošné zrkadlo bezpečnostnej služby a idete si oči vyočiť. Áno, aj tá zámožne vyzerajúca, vyfintená dáma, o ktorej vieme, že je to expertka psychológie a videli sme ju v akomsi programe o závislosti od drog, si práve teraz niečo strčila do vrecka! Veď je to zlodejka! Žiadny poplach. Skôr či neskôr ju chytia. Vyhovorí sa, že to bolo zo zábudlivosti. Prepracovaná bola. Má domáce problémy. Práve jej povedali, že má rakovinu, cukrovku, je v prechode. Zrušili jej program. Muž ju bije.
A ten plešatý s aktovkou? Akú ma výhovorku? Ten nič nehovorí, ale keby mohol, tak by vám povedal, že aj jeho otec mlátil a telocvikár mu liezol do trenírok a v práci ho všetci nemali radi a jeho žena ho klame. Tak prečo by si nemal niečo strčiť do vrecka raz za týždeň? Áno, je naštvaný, že ho chytili, ale keď sa nad tým zamyslí, koľko rokov už kradne a až doteraz ho nechytili? A keď im povie, že to bolo len prvý raz, lebo je na nervy, čo urobia? Zabásnu ho pre zubnú pastu? Určite nie. Ale je to časťou jeho tajného života.

A čo tajná aféra?
Koľko percent ľudí má aspoň raz za život tajnú aféru? Viac ako tých, čo kradnú? Čo je horšie? Ak by ste si mali vybrať, budete zakášať, alebo kradnúť? Čo vám môže viac uškodiť? Tu počujem, ako sa ten cynik, ktorý obvykle ticho sedí pri mne, keď píšem, začína chechtať. Už to nevydržal a otvorene sa rehoce. Viem, čo mi chce povedať: že nik si nezačína aféru nejako premyslene. Všetko sa obvykle stáva veľmi nenápadne – ako ten vtip, keď jedna krásna dáma poprosí okoloidúceho pána, či by jej nemohol pomôcť s nákupom. Býva na treťom. Tak nejako.
Čítam si v kaviarni noviny, nikoho neotravujem a naraz cítim, že ma niekto obaril horúcou kávou. Moje krémové nohavice, ktoré som včera vybral z čistiarne, sú pekne pokropené kávičkou. Už-už som sa chystal naozaj naštvať, keď som zbadal vinníka: krásne dlhé čierne vlasy, aké na Slovensku dodá len farba a pod nimi pohľad obrovských očičiek, ktoré o niečo prosili. Ale o čo? Zmilovanie? Pomilovanie? Ach, keď človek sa môže tak ľahko pomýliť a úplne nevinne, nenaplánovane! V mojom prípade sa nevyhnem aspoň malému dialógu na tému znečistených nohavíc. Než otvorím ústa, krásavica je už pri mne a zúfalo sa snaží papierovou servítkou rozmazať tú kávu aj na miesta, kde rozliata nebola. Vôbec si neuvedomuje, čo vlastne, technicky povedané, robí. A úplne nevinne! Pritom so mnou vyjednáva. Ako hovoríme, tradičné roly sa čoraz viac upevňujú: ja začínam znieť ako skúsený a dobrácky džentlmen a ona zas skúša znieť ako blondínka. Mám chvíľu času? Ona vie, ako to vyčistiť za malý moment. Má taký špeciálny prípravok hneď za rohom, teda ak mám čas... No ja som naozaj nemal nič naplánované. Možno ani ona. Napriek tomu sa veci vyvíjajú určitým smerom. Smerom k tajnému životu. Ako sa všetci vlastne úplne nevinne dostávame do kompromitujúcej situácie, však?

Katastrofa
No a raz, keď sa tajný život dobre uchytí, začne rásť a čoskoro prevýši verejný život, lebo je oveľa zaujímavejší. Vtedy začneme robiť chyby. Možno to robí naše tajné vnútorné JA, o ktorom veľa nevieme, lebo sídli (podľa Freuda) v našom nevedomí, odkiaľ často veľmi úspešne sabotuje to, čo chce robiť naše vedomé JA. Bez toho, že by sme si to uvedomili, rozbili sme nielen svoju rodinu, ale aj svoje JA na dve časti a možno aj na viac. Čím dlhšie praktizujeme tajný život, tým viac fragmentujeme našu osobnosť a približujeme sa k rozpadu, krachu, katastrofe.

Toľko môj cynik.

Ja zas na to: „Je to v pohode, normál, len nepanikáriť. Žijeme len raz.“

Ďalšie články zo štvrtka 27. apríla 2006
Eva Borušovičová: Pre pokoj v rodine
Michaela Malíčková: Vidiek útočí! 
Juraj Malíček: Drsné historky drsných týpkov drsnej školy