Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Petro | 6.4.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Dobrodružstvá mladej umelkyne

Blank

Maya sa prechádza Vancouverom
Maya je sympatická blondínka strednej postavy. Rada nosí tmavé okuliare a zakrýva neónovo modré oči. To ju robí ešte nenápadnejšou, než v skutočnosti je. Je veľmi bystrá, talentovaná a frustruje ju holá nemožnosť uchytiť sa ako umelkyňa vo svete, ktorý na umenie kašle. Zvlášť vo Vancouveri. Zvlášť odvtedy, ako priviezli celé kontajnery všakovakého gýču, hoc i kvalitne namaľovaného, z Ruska a Číny. Okrem toho ju pletie fakt, že je ťažko povedať nielen to, čo umenie nie je, ale aj to, čo umenie je.

petro23_01

Jedného dňa sa zobudila a zistila, že vynašla nový druh umenia. Obvykle si myslíme, že na prevádzku umenia musíme niečo vytvoriť, nakresliť, zlepiť dohromady, namaľovať, a musíme to urobiť v ateliéri. Ale čo ak nástrojom je len telo? Telo nie ako štetec (alebo nedajbože štetka!), ale telo ako element umeleckého prejavu. Keď toto Maya objavila, bola celá bez seba. No dobre, objavila niečo, ale čo s tým telom? Už to mala: Prejde po meste. No jednoducho prejde po meste a to bude to dielo: Maya prechádza mestom. Našťastie sa jej nestalo to, čo by sa určite stalo mne a mnohým iným, menej talentovaným ľuďom: ani jej nenapadlo zapochybovať o sebe, čiže pomyslieť si, že taká prechádzka po meste nie je niečo nového, lebo veľa ľudí je v skutočnosti aj momentálne vonku a prechádza sa. Niektorí si dokonca programovo odopierajú auto a všade len chodia, aj keď je to niekoľko míľ z domu! (Povedal som „míľ“ a nie „kilometrov,“ lebo hoci oficiálne je už skoro polstoročia v Kanade platný metrický systém, všetci ho zatiaľ veľmi úspešne ignorujeme a ja nebudem prvý, kto tento spontánny happening a anarchistický odpor proti totalitárnej tendencii štátu začne celému obyvateľstvu kaziť.) Lenže obyčajní chodci nie sú umelci. Veď aj ja môžem niečo načarbať, a moje čarbanice a Picassove čarbanice nemajú tú istú hodnotu. Moje nik nechce a Picassove prinesú aj milión.

Maya ako študentka
Stalo sa, že Maya bola rok aj mojou študentkou. Už vtedy veľmi veľa a intenzívne chodila, čiže si vlastne zbierala svoje „portfólio“, čo je pre umelca dôležité ako diskografia pre muzikanta, album pre fotografa, či zoznam publikácií pre spisovateľa. Vtedy som to však nevedel. Keď prišiel koniec roku, priniesla mi esej tak tajomne a prefíkane napísanú, že som jej pre istotu dal jednotku mysliac si, že jedného dňa sa prebudím s tým, že som ju pochopil. Moje podvedomie na tejto hádanke už niekoľko rokov pracuje. Riešenie sa môže dostaviť kedykoľvek.

Umelkyňa ako gejša
Jedného dňa Maya našla v novinách zaujímavý inzerát. Solídne situovaný muž v strednom veku, arabského pôvodu, hľadá mladšiu belošku, najlepšie modrookú blondínku, ktorá by ho ako spoločníčka sprevádzala na jeho ceste do Európy. Najlepšie hotely, všetky obvyklé pozoruhodné mestá, čas trvania dva mesiace a ak obidve partie súhlasia, pocestuje sa ešte dlhšie. Zapáčilo sa jej to a ukázala to mame. Jej matka bola ako jej Katka. Zdalo sa dokonca, že dcére závidela. „Budeš ako gejša!“ povedala jej nie bez žiarlivosti.

petro23_02

Sacher Torte
O všetkom som sa dozvedel, až keď som jedného dňa od nej dostal balíček z Viedne. Pod papierom bola malá drevená škatuľka a v nej Sacherova torta. Pohľadnica s aktom, ktorý nakreslil Schiele. Údajne šlo všetko ako po masle. No bol som rád! Nik mi predtým nepodaroval takú tortu. Hneď som si k nej kúpil fľašu šampanského a zavolal som pre každý prípad aj Palacinku, aby sme to náležite mohli posúdiť. Dali sme si čašu a ja hovorím Palacinke, že pojem „gejša“ je niečo, čo sa začína v tomto globalizujúcom sa svete prenášať aj do Kanady. Rozhovoril som sa na tému, že globalizácia nie je jednosmerným javom a že sa môže stať, že bude prúdiť určitým smerom podľa toho, ktorá kultúra sa ukáže silnejšou. Na to mi Palacinka povedala, že Maya je kurva.

Od prostitútok po kurtizány
Samozrejme, že som sa ohradil. Nemôžeme niekoho obviňovať z prostitúcie bez toho, že by sme vedeli... No bol som vo forme a dal som Palacinke toľko dobrých príkladov a také argumenty, že nič nepovedala, len ujedala z torty.
Keď dojedla, utrela si ústa a nežne začala: „Vieš Peter, nie je možné byť len trošku, len tak máličko tehotná. Si, alebo nie si. Tak sa na to pozerám. Stavím sa, že to netrvalo viac ako týždeň, pokiaľ ju dostal do postele. Veď mohol byť šarmantný a ona mu mohla odolávať. Nie je ľahko odolať, keď pridáš k šarmu aj luxus a lety prvou triedou a vlastnú hotelovú izbu a najlepšie reštaurácie a vína a múzeá a zákusky, darčeky, novú garderóbu a hlavne dojemnú pozornosť, to, čoho sa jej nedostalo dovtedy vôbec, lebo kto k nej mal byť pozorný? Tí hormonálne posadnutí študenti, ktorí myslia len na seba? Samozrejme, že do toho nešla ako kurva za holým zárobkom.“ (Tu sa Palacinka trochu pozabudla a mechanicky vzala fľašku a pila, pokiaľ ju bublinky nezastavili.) „Ale to ju nijako nezbavuje obvinenia z prostitúcie. Keď prestane blúzniť, tak jej to dôjde: on mi dáva peniaze, veľké peniaze (už v akejkoľvek forme) a ja mu dávam telo – ajhľa, prostitúcia! V takom prípade jej pomôže len zmeniť si trochu optiku a nazvať sa kurtizánou. Kurtizána je, samozrejme, tiež len prostitútkou, ale na vyššej úrovni. Ňou bola aj Napoleónova Jozefína a prednedávnom veľmi známa Pamela Harrimanová, ktorá sa špecializovala na živé mŕtvoly, dedkov od osemdesiat hore s minimom sto miliónov dolárov majetku. Keď Clinton kandidoval druhý raz, darovala mu päť miliónov, aby ho znovu zvolili. Takým darcom prezident ďakuje osobne. Spýtal sa jej pritom, čo by za tie peniaze chcela. Priznala sa, že by chcela byť vyslankyňou v Paríži. Stalo sa. Keď zomrela, všetci ju vychvaľovali až do neba. Nik nespomenul slovo „kurva“, len v akomsi elegantnom nekrológu ju charakterizovali ako jednu z najväčších kurtizán našej doby.“ Dopila fľašu. „To však vôbec neznie ako nejaká štetka, že?“

petro23_03

A dobrodružná umelkyňa?
Nezdalo sa mi celkom fér, že Palacinka nechcela ani počuť, že Maya možno naozaj skončila svoje dobrodružstvo ako spoločníčka, že v tom naozaj nemusel byť žiaden sex. Použil som najpádnejší argument: „Pozri na nás!“ hovorím Palacinke. „Je polnoc. Otváram fľašu argentínskeho Malbecu ošetrenú Michelom Rollandom. Je naokolo niekto z našich susedov, ktorý si nemyslí, že skončíme v posteli?“
Palacinka cudne sklopila oči. Palacinka. A cudne. A sklopila oči!
Nechcelo sa mi veriť. Že by sa niečo medzi nami zmenilo?
Nebolo to tak, ako sa zdalo. Prezradilo ju pravidelné oddychovanie a nežné zvuky malého mačiatka.
Dobrodružná umelkyňa zmizla z radaru.


Ďalšie články zo štvrtka 6. apríla 2006
Eva Borušovičová: Madonnin svet
Imrich Rešeta ml.: Co je to Štěstí? 
Miroslav Ulman: Na čo zájsť do kina v apríli?



Peter Petro  viac od autora »
Vaše reakcie [13]