Daňový raj so zákonníkom, hrubým ako telefónny zoznam

Nemecká Evanjelická tlačová služba (EPD) objavila skutočnú príčinu nemeckých hospodárskych problémov: krajina má príliš nízke dane! V podstate je Spolková republika bohatšia ako kedykoľvek predtým a problémom je len nedostatočné prerozdelenie tohto bohatstva. Tvrdí to štúdia Ročenka Spravodlivosť 1: chudobné-bohaté Nemecko, ktorá vznikla na objednávku 26 cirkevných zväzov a zariadení.

Nemecko ovládajú pomýlení šesdesiatosmičkári
Nemecko je krajina, ktorej verejný diškurz je už desaťročia formovaný najmä pomýlenými šesdesiatosmičkármi. V čase, keď do Československa vpadlo na dočasný rekreačný pobyt niekoľko stotisíc ruských turistov, holdovali šesdesiatosmičkári najmä pouličnému násiliu a ak si medzi voľnou láskou v komúnach a marihuanou našli čas na nejakú literatúru, bola to zväčša Maova Červená knižka. A táto najotrasnejšia nemecká generácia od čias Hitlera ovláda dnes médiá, vysoké školy i štátnu byrokraciu. Skoro každý v Spolkovej republike je dnes následkom toho socialista v ekonomike a sociálny liberál v kultúrno-etických otázkach.

Ekonomický „neoliberalizmus“ nie je v ponímaní Nemcov (či iných Západoeurópanov) ani tak politickou ideológiou, ale skôr univerzálnym strašiakom, pod ktorý si podľa ľubovôle môže každý dosadiť príčinu svojich existenčných obáv. Zosobnením strašiaka „neoliberalizmu“ sa stal v poslednej volebnej kampani profesor práva a uznávaný odborník na daňové zákonodarstvo Paul Kirchhof. Bývalý kancelár Gerhardt Schröder o ňom zvykol opovržlivo hovoriť ako o „tom profesorovi z Heidelbergu“. Keďže Kirchhof je rodinne založený praktizujúci katolík so štyrmi deťmi a k tomu ešte priaznivec rovnej dane, stal sa pre niektorých Nemcov diabolskou personifikáciou spojenia „trhového fundamentalizmu“ a „náboženskej reakcie“.

Každému podľa jeho zásluh a potrieb môže platiť až po smrti
V Nemecku málokto počúva cirkvi, keď hovoria o kultúrno-etických otázkach. Pozornosť ľudí a širšiu podporu si vedia vyslúžiť, len keď broja proti vojne v Iraku, prípadne za odpustenie dlhov tretiemu svetu. Boľševický konštrukt a oxymoron „sociálna spravodlivosť“ už niektorí cirkevní hodnostári (o laikoch ani nehovoriac) používajú častejšie než slovo Boh. A je viac než viditeľné, že vierou v uskutočniteľnosť Nebeského kráľovstva na tomto svete nahradili mnohí kňazi a pastori vieru v Nebeské kráľovstvo na onom svete, zabúdajúc na Goetheho výrok, že každému podľa jeho zásluh a potrieb môže platiť až po smrti.
Aj ročenka o sociálnej a ekonomickej situácii je produktom týchto zvláštnych spoločenských nálad. Okrem iného sa v nej píše: „Pochybná daňová politika od roku 1982 prispela k tomu, že štát vo zvýšenej miere ochudobňuje sám seba. (...) Výška daní nezodpovedne klesla pod úroveň, ktorá už nie je tolerovateľná. Nemecko je v daňových príjmoch pod úrovňou, bežnou v EÚ. (...) Nemecko je v súčasnosti pre investorov v podstate daňovým rajom.“ 

Aspoň opticky bohatí platia viac
Daňový raj s daňovým zákonníkom, hrubým ako telefónny zoznam?! V Nemecku je len málo ľudí, čo sa vyznajú v daňovom zákonodarstve komplexne. Väčšina daňových poradcov je expertmi len na úzku časť daňovej problematiky. Ročenka má pravdu len v jednom. Aj keď je úroveň daňového zaťaženia vyššia než napríklad u nás, komplikovaný systém s množstvom výnimiek vyberie nakoniec nižšie percento na celkovom HDP, ako vyberieme na Slovensku s nízkou rovnou daňou. Progresívny daňový systém s množstvom výnimiek je charakterizovaný práve tým, že bohatí v ňom s pomocou daňových poradcov a legálnych únikových cestičiek napokon často nemusia zaplatiť takmer nič a celá ťarcha daňového zaťaženia spočíva na strednej triede a chudobných. Zamestnanci, závistlivci a ťažko pracujúci ľavicoví voliči tak platia de facto najvyššie dane, ale majú aspoň dobrý pocit, lebo opticky sa zdá, že bohatí platia viac.

Ročenka ďalej kritizuje nerovnomerné rozdelenie bohatstva v Nemecku, kde vraj 0,1% domácností vlastní až tretinu bohatstva. Toto číslo nie je vo vzťahu k Nemecku veľmi dôveryhodné. V zásade však v nerovnomernom rozdelení blahobytu netreba vidieť problém, lebo ani schopnosť rozmnožovať bohatstvo nie je rozdelená rovnomerne. Ľudia sa líšia a keby sme jednému človeku dali desať miliónov, mohol by ich už zakrátko prepiť, prežrať a presúložiť v bordeli, kým iný človek by aj z ničoho urobil desať miliónov. Ak chce byť krajina bohatá, nech prenechá peniaze tým, čo vedia rozmnožovať bohatstvo.

Svetový vývozný majster vďaka zahraničným pobočkám
V ročenke sa tiež operuje starou pesničkou bývalého sociálno-demokratického kancelára: „Deutschland ist Exportweltmeister!“ Nemecké firmy sú naozaj svetovým vývozným majstrom. Do tohto vývozu sa však započítava aj výroba zahraničných pobočiek nemeckých firiem. Započítava sa tam teda aj auto vyrobené v bratislavskom Volkswagene. Ak by nemecké firmy neboli ozdravované „americkými kobylkami“ a keby neoperovali vo veľmi slobodnej medzinárodnej ekonomike, hospodárske problémy Spolkovej republiky by boli ešte vážnejšie. Nečudo, že Slovensko je za týchto okolností miláčikom nemeckých investorov.

Nemeckí evanjelici nepodliehajú obskúrnemu súdobému Zeitgeistu po prvýkrát. V roku 1940 napríklad iniciatívne navrhli, aby sa celý majetok evanjelickej cirkvi previedol na štát, pričom Hitlerovi bola ponúknutá možnosť stať sa namiesto Ježiša symbolickou hlavou tejto cirkvi s titulom Summus Episcopus. Čo však on s opovrhnutím odmietol, keďže kresťanov nenávidel len o čosi menej ako nenávidel židov. (Niežeby sa nemeckí katolíci počas vojny zachovali statočnejšie.) Rovnako si luteráni narazili nos za éry NDR. A môžeme sa tešiť na ďalšie zaujímavé závery. Nasledujúcim projektom nemeckej Evanjelickej tlačovej služby je totiž ročenka s názvom Bohatstvo a násilie.

Ďalšie články zo stredy 5. apríla 2006
Juraj Malíček: Nestrašte ma dobrými správami!
Barbora Kardošová: Milovať milovať milovať! 
Peter Pišťanek: Anál, cucflek a zasa ten anál!