Nestrašte ma dobrými správami!

Infoteinment sklame málokedy. Čakáme mŕtve afganské sirôtky, šantiacich demonštrantov na streetparty sponzorovanej výrobcami molotovových koktailov, tradične nechutný politický folklór, sme pripravený na znásilnenie nejakej nešťastnice svorkou sibírskych malamutov, skrátka, čakáme len to najhoršie, teda presne to, čo sa v správach zvykne vyskytovať. Aj čerstvo narodené hrošie mláďa, ktorému dali šarvanci z detského domova meno Pikaču, zvládneme. Veď na to správy sú, rozširujú hranice reality, búrajú všetky tabu a v neposlednom rade (a za to im vďaka) robia z nás ostrieľanejších, cynickejších, lepších ľudí. Pripúšťam, že na základe mojich predchádzajúcich úvodníkov mohol vzniknúť dojem, že mi spravodajstvo prekáža, ale nie je to tak. Naopak, nič proti správam nemám, len ma nudia. Zo mňa už ostrieľanejší, cynickejší, lepší človek nebude. Som svojím spôsobom na vrchole.

Dívaval som sa na ten marazmus pravidelne, až kým mi nedošlo, že svet je ešte stále fajn miesto. Ak by nebol, všetok ten hnus by bol taký normálny, taký prirodzený, že by nemalo cenu o ňom informovať. Ak by sme sa len tak na uliciach vraždili, znásilňovali a dávali si anketové otázky na politické témy, nebavilo by nás už sa na ne dívať. Jano od vedľa ale nie je pederast, ani Mišo, ani Jožo, dokonca väčšina z nás nikoho nikdy ani nezabila, ani neznásilnila. Väčšinu z nás nikto neskorumpoval, nikoho sme neokradli, nikdy sme neboli rozbíjať mekdonalďácke výklady a najbližšie sa do kontaktu so zákonom dostaneme, keď občas niekto z nás nafúka. Nie sme politici zašpinení svojimi rečami, nekradneme, nepáchame neprávosti. No dobre, zopár z nás si občas štrajkne, ale v zásade sme všetci normálni. Normálni v tom zmysle, že pre svoju vieru nepoberieme, čo má kto poruke, vidly, cepy, kalašnikovy, a nejdeme sa na námestie vyhrážať. Možno nie sme priamo dobrí ľudia, ale väčšinu z nás zamrzí pohľad na špinavé cigánske decko, žobrajúce pred Tescom. Iste, ignorujeme ho, ja teda určite, ale neodvediem to úbožiatko kamsi bokom k plotu a neukončím jeho trápenie guľkou do zátylka. Veď dokonca ani nemám zbraň. Všetci ešte zvykneme dávať prednosť v jazde, považujeme za normálne postaviť sa v MHD, či zastaviť na červenú. Nie sme žiadni míliusi, ale aspoň dodržiavame aké-také pravidlá. Aspoň teda v tom svete, v ktorom žijem ja. Je to ten svet, v ktorom sa napríklad v obchodoch za tovar platí, pani v autobuse sa upozorní na rozopnutú kabelku, známi sa zdravia a veci sa vracajú.

Neviem, či je to len naivita, alebo priamo blbosť, ale áno, keď niečo stratím alebo zabudnem, zdá sa mi celkom normálne, že sa na tú vec spýtam na mieste, kde som o ňu prišiel a zväčša ju tam aj nájdem. To je môj svet, či vlastne – to je moja skúsenosť s týmto svetom. Keď mi predavačka zle vydá a všimnem si to, pokladám ani nie za slušné, ale za prirodzené, že jej preplatok výdavku vrátim. Tak isto sa mi zdá ani nie slušné, ale prirodzené, že ak niečo nájdem, vrátim to, nech je to čokoľvek. Dotyčnému, stratám a nálezom, polícii, niekomu, asi preto, aby sa tá vec vrátila majiteľovi, ale to ma vlastne ani nezaujíma. Ja ju len vraciam, lebo nie je moja. Samozrejme, existuje početná skupina ľudí, ktorá takto nekoná, ale nech sa ma nikto nesnaží presvedčiť, že moje konanie nie je oproti tomu ich to prirodzené a normálne, lebo sa naseriem a roztrhám mokré noviny.          

Späť k tomu spravodajstvu: nevadí mi dívať sa na teroristov odrezávajúcich niekomu hlavu. Je to tragické, bolestivé, smutné a čo ja viem čo ešte, ale nie je to normálne. Preto to má v správach miesto. Všetky tie neplechy a bizarnosti tak isto. Nie sú normálne, ale výnimočné, akokoľvek zvrátene, do správ s nimi. Neprekážajú mi teda vraždy, ani znásilnenia, ani genocídy, ani nič podobne strašidelné, lebo nie sú normálne. Preto sa ich aj bojím len tak abstraktne, stávajú sa, smola, ale nie sú až takou prirodzenou súčasťou sveta, že nestojí za to o nich informovať. Preto ma nemajú šancu skutočne rozohniť, nasrdiť, nasrať.

Existujú aj iné správy, tie, ktoré ma nasierajú, srdia, rozčuľujú, vytáčajú do červena. To sú tie, ktoré vzťah normálnosti a prirodzenosti obracajú. Ako minulý týždeň, pozerám obvyklú zmes tragédií – a tu, drb, celkom bez pardonu správa o Američanovi, ktorý vrátil kabelku. A senzácia, lebo v tej kabelke boli fakt slušné peniaze a on ju aj tak vrátil. Neviem, neviem, ale toto nebolo s kostolným poriadkom, z takýchto príspevkov ide totiž skutočná hrôza. Akoby samotný akt vrátenia tej kabelky nebol normálny, podobne, ako nie je normálne odrezávanie ľudských hláv, a preto stojí za to o nich informovať. Samozrejme, žijeme prítomnosť bez nespochybniteľnej morálnej autority, ale mne sa jednoducho zdalo, že to preto, že ju už nepotrebujeme, že v jadre sme všetci normálni a konáme prirodzene. Vraciame kabelky a dnes je streda, to je normálny, prirodzený stav. Len „dobré“ správy sa nás snažia presvedčiť, že to tak nie je. A potom je zo stredy senzácia, aj z toho, že niekto vrátil kabelku. Ale s tým už ja nechcem mať nič spoločné, to nie je môj svet. Preto nepozerám správy, nie pre tie zlé, ale pre tie „dobré“.

Ďalšie články zo stredy 5. apríla 2006
Lukáš Krivošík: Daňový raj so zákonníkom, hrubým ako telefónny zoznam
Barbora Kardošová: Milovať milovať milovať! 
Peter Pišťanek: Anál, cucflek a zasa ten anál!