Zázrak na Dunaji - repríza nebude

Vždy, keď agentúry zverejnia nejaký prieskum verejnej mienky, v ktorom Smer má 35 percent, zatiaľ čo SDKÚ a KDH sú pod desať, so záujmom si otvorím diskusiu k článku. Aj keď sú tie diskusie na internetových stránkach mienkotvorných denníkov často vulgárne, nepochybne odrážajú názory istej skupiny Slovákov, paradoxne najmä ľudí mladších, bohatších a vzdelanejších, ktorí majú stály prístup k internetu.

Pravicoví zúfalci
Zakaždým, keď sa v článku píše o vynikajúcich preferenciách nášho najdôveryhodnejšieho politika, v diskusii pod článkom vždy nejakí pravicoví zúfalci vyjadria nádej, že konečné výsledky volieb dopadnú inak. Dzurinda vraj bude mať o desať percent viac, Fico o desať percent menej a červené nebezpečenstvo sa nejako podarí zažehnať, možno aj s Mečiarovou pomocou. Argumentuje sa tým, že Fico je vlastne politický lúzer, čo vyhráva prieskumy, ale nie voľby, a ktorý je od začiatku 90. rokov v politike, ale zatiaľ bol vo všetkých svojich ambíciách neúspešný.
Navzdory všetkým prieskumom volebných preferencií za posledné štyri roky dodáva pravicovým zúfalcom vieru v opätovnú prehru Smeru skutočnosť, že aj pred poslednými voľbami boli jeho preferencie výrazne nadhodnotené a konečný výsledok vo voľbách bol oveľa nižší. Predbehla ho dopredu odpísaná SDKÚ a Dzurinda bol opäť poverený zostavovaním vlády.
Bude sa však zázrak na Dunaji po štyroch rokoch opakovať? Bohužiaľ, dnes je situácia úplne iná ako v roku 2002. Róbert Fico sa zrejme po predčasných voľbách stane novým slovenským premiérom.

Sľuby verzus realita
Prvý dôvod, prečo to tak bude, je zrejmý: Dzurinda je tu už osem rokov a to je obdobie, ktoré zodpovedá slovenskému volebnému cyklu. Aj Mečiarova hviezda žiarila od roku 1990 do roku 1998 a je možné, že ak sa raz dostane k moci Smer, aj oni tu budú dve volebné obdobia, nie jedno.
Každopádne, ľudia sú už Dzurindom unavení, ničím novým ich neprekvapí a sám sa ničomu novému nenaučí, ani nič nezabudne. Fico naproti tomu vyťahuje na nič netušiacich Slovákov pôvaby škandinávskeho (o odvrátených stránkach švédskeho socializmu tu), poprípade českého modelu. Vždy, keď Fico hostí Paroubka, tvári sa, ako keby mal amnéziu. Nespomína si, že industrializácia Čiech sa udiala už sto rokov pred Slovenskom. Nespomína si, že kým oni mali v 90. rokoch Klausa a Havla, my sme mali Mečiara s Gašparovičom.
Nespomína si, že „krajne pravicovú vládu“ máme len štyri a nie osem rokov, keďže prvé štyri roky SDĽ spolu s SOP brzdili akýkoľvek progres v štáte. A keď nám vykresľuje fantastické výsledky ôsmich rokov českej sociálnej demokracie, zabúda na to, že z toho prvú polovicu vládla ČSSD v opozičnej zmluve s pravicovou ODS a druhú polovicu s pravicovými unionistami a ľudovcami.
Smer okrem kritiky nič nerobí. Ak nejaké riešenie občas predloží (napr. alternatívna daňová „reforma“ z pera účtovníka Šulaja), odborná verejnosť ich zväčša vysmeje. Ale keď sa pýši cudzím perím, nič neriskuje, a preto zrejme vyhrá. Sľuby vždy budú mať navrch voči realite. Aj keby vládnuca pravica vydláždila cesty zlatom, Fico stále môže sľúbiť, že za neho budú aj záchody pozlátené. Tu by dokonca mohol nájsť aj istú oporu v Leninovi, ktorý sľúbil niečo podobné.

Rozloženie síl vtedy...
No okrem sľubov je tu ešte iný, možno viac politologický dôvod. Na Slovensku existuje dvojtretinová (i keď nie veľmi homogénna) nacionálno-socialistická voličská väčšina. O túto dominantnú voličskú skupinu sa delí Smer, HZDS, SNS a KSS. O jej charaktere, pôvode a negatívnych dôsledkoch jej existencie pre Slovensko píšem na tomto mieste.
Každopádne, konzervatívno-liberálna pravica môže na nacionálno-socialistickom Slovensku získať väčšinu, len ak je sama veľmi jednotná a naopak – jej protivníci rozbití a rozdrobení. V roku 2002 boli obe podmienky splnené. Nikto nečakal, že pravica sa dostane k moci, ale jej víťazstvo bolo logickým dôsledkom dvoch skutočností.
Po prvé, socialisti a nacionalisti boli beznádejne rozhádaní. SNS sa rozpadla na dve strany, z ktorých jedna bola vedená Annou Malíkovou, kým druhá, vo voľbách aj úspešnejšia, Jánom Slotom. Spolu získali sedem percent hlasov, ale ani jedna sa sama do parlamentu nedostala. Ďalších 6,5% hlasov prepadlo vďaka tomu, že pod päťpercentnou hranicou skončili HZD, SDA a SDĽ. Teda takmer 14% hlasov nacionálno-socialistických voličov prepadlo.
Na strane druhej, pravicový priestor bol veľmi skonsolidovaný. SDKÚ, SMK, KDH i ANO sa v prieskumoch krátko pred voľbami stabilne objavovali nad hranicou zvoliteľnosti. Ale čo bolo dôležitejšie, existovala tu elementárna vôľa pravicových strán spoločne vládnuť. Konzervatívci i liberáli si uvedomovali, že Slovensko potrebuje systémové reformy, ktoré by mu pomohli zbaviť sa čo najskôr trpkého dedičstva štyroch desaťročí centrálneho plánovania.

Nedávno som si pri upratovaní skrine zalistoval v starých výtlačkoch týždenníka Domino-Fórum (ešte pred jeho „zhavranením“) spred volieb 2002. Bolo to zaujímavé obdobie, keď si klasickí liberáli a náboženskí konzervatívci posielali na stránkach Hríbovho týždenníka zamilované bozky. Na jednej strane Vladimír Palko predstavuje projekt KDH Veľký trest, ktorý mal ušetriť miliardu na vládnych výdavkoch. Prevrátim list a na ďalšej strane ubezpečuje Martin Štefunko, že on ako klasický liberál nemá s tými ľavicovými pseudoliberálmi nič spoločné a v podstate u nich ide len o zakuklených socialistov, čo si privlastnili názov starej strany slobody.
Proste konzervatívno-liberálna idyla.

... rozloženie síl teraz
To všetko bolo však predtým, než sa pravicová zostava rozpadla. Najskôr si to odniesla Dzurindova strana. Šimko s Martinákovou odišli pre škandál okolo odvolávania šéfa NBÚ. Potom odišiel Pavol Rusko a pre jeho zmenky sa rozpadla Aliancia nového občana. Premiérova strana sa dlhodobo nachádza pod prahom desať percent, a tak Dzurinda zodvihol po Ruskovi protináboženskú kartu (ktorá pomaly nahrádza kartu maďarskú) a vyštval KDH z vládnej koalície. Nevyšlo mu to, preferencie sú stále nízke.
Neľavicový priestor je rozdrobený a rozhádaný. Strany ako Slobodné fórum, ANO alebo OKS sa zrejme do parlamentu nedostanú, ale isté množstvo hlasov odčerpajú väčším pravicovým stranám. Smutné je najmä to, že KDH nevzalo na kandidátku aspoň symbolicky zástupcu OKS. Navzdory názorom o nepraktickosti Tatára, Osuského, Zajaca alebo Šebeja, tí ľudia patrili v rokoch 1998-2002 k najpraktickejším a najvýkonnejším poslancom. Na rozdiel od Slotu a Malíkovej, ktorí mali takú veľkú absenciu, až im v roku 2002 Slováci povedali, že už do práce vôbec nemusia chodiť, ľudia z OKS aspoň pravidelne do toho parlamentu chodili.
No aj medzi SDKÚ, SMK a KDH bude po voľbách komunikácia ťažká. Dôvodom sú najmä intrigánske praktiky a podrazy Mikuláša Dzurindu voči svojim najbližším partnerom. Nacionálni socialisti sú, naopak, skonsolidovaní a pripravení prevziať po voľbách opäť moc. SNS a PSNS sú zase spolu, do parlamentu sa možno dostane aj HZD a Fico svojimi sľubmi oblbol tretinu Slovákov. Ani prípadná koalícia pravicových strán s HZDS by nemusela stačiť na odstavenie Smeru od moci.

Ak nacionalisti a socialisti budú po voľbách zostavovať vládu, nájdu štátne financie v prvotriednej kondícii. Čo bude nasledovať? To, čo sa deje v celom demokratickom svete: bohatstvo, ktoré sa počas pravicovej vlády vytvorilo, bude rozhajdákané ľa

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [28]