Civilizačná i osobná frustrácia ako príčina zrážky medzi Západom a islamom a niekoľko scenárov toho, ako to môže dopadnúť.
Znamenia časov sú neúprosné. Irán nedávno odskúšal super rýchle raketové torpédo a jeho jadrový výskum ho onedlho zaradí medzi nukleárne mocnosti. Naproti tomu, v susednom Iraku beží občianska vojna a v Spojených štátoch sa množia hlasy, ktoré tvrdia, že intervencia zlyhala a teraz ide najmä o to, aby sa Amerika vyviazala z konfliktu so cťou. V Európe si zatiaľ užívame posledné chrčanie európskeho sociálneho modelu v podobe trockistických francúzskych študentov, čo si myslia, že ich prvé zamestnanie musí byť zároveň štátom zaistené na celý život. Podľa jedného prieskumu 75% mladých Francúzov túži po úradníckej kariére. Treba snáď ešte veľavravnejší príklad úpadku Európy?
Civilizačná zrážka
Útoky z 11. septembra 2001 naplnili kadekoho v Európe škodoradosťou. Pozornosť teroristov sme vnímali ako reakciu na americkú zahraničnú politiku. Mnohí sa nazdávali, že v Európe, s jej dlhou tradíciou kolaborácie s arabsko-islamským svetom, sa také čosi snáď nemôže udiať. Potom prišli teroristické útoky v Madride a Londýne a dnes sa ukazuje, že skutočný problém s moslimami nebudú mať Spojené štáty americké, ale Európa. Ak sa obyvatelia severnej Afriky alebo Blízkeho východu rozhodujú, kam emigrovať, tak opciou pre nich nie je vzdialená Amerika, kde predsa len treba makať, ak sa chce človek udržať nad vodou, ale skôr neďaleké brehy Európy – kontinentu, kde každý príživník dostane svoju sociálnu dávku.
Napriek tomu, že Európa láka najmä nevzdelaných a chudobných prisťahovalcov, náš problém s moslimami nie je primárne sociálny. Liberálna ľavica môže stokrát opakovať svoje nezmysly o sociálnych koreňoch islamského terorizmu, Bin Ládin bol a je bohatým mužom a podobne aj jeho pomocníci.
Sociálne zdôvodnenia existencie radikálneho islamizmu ignorujú aspekt ideológie. Mladí atentátnici z Londýna boli už príslušníkmi druhej a tretej generácie moslimských prisťahovalcov, žijúcich v Anglicku. Mali britské občianstvo a malebný domček na predmestí. Čo ich viedli k samovražedným atentátom?
Bremeno voľby
Ak niečo skutočne charakterizuje našu západnú civilizáciu, tak je to všadeprítomnosť slobody voľby. Pre cieľavedomého, samostatného a energického človeka je sloboda voľby požehnaním. No čo s ľuďmi, pre ktorých je sloboda voľby, teda nutnosť rozhodovať sa o svojom živote, bremenom? Čo s ľuďmi, pre ktorých je sloboda záťažou, dokonca životnou nepríjemnosťou? Takí sa väčšinou snažia nájsť niekoho, kto im povie, kadiaľ ísť, niekoho, kto naplní ich život niečím zmysluplným.
Esenciálna pravda o ľudskej prirodzenosti je taká, že každý z nás potrebuje niekam patriť a každý z nás potrebuje niečomu veriť. Storočia bol európsky človek organicky zakorenený v jasne štruktúrovanej spoločnosti. O to, v čo veriť, sa starali jeho kňazi, ktorí mu vysvetlili, prečo svet funguje, ako funguje, aké je jeho miesto v spoločnosti a prečo existuje na svete nešťastie. Mnohí dnes vnímajú stredovek ako totalitný, ale táto spoločnosť sa dlho evolučne vyvíjala, mala svoje opodstatnenie a ľudia žili svoje životy a vychovávali svoje deti aj v mimoriadne ťažkých podmienkach naplnení a spokojní. Boli to práve tí nespokojní a nekonformní, kto postupne zničil tento svet a vytvoril modernú spoločnosť. Pre silných a cieľavedomých jedincov bola nová, slobodná spoločnosť požehnaním, ale pokrok zároveň vykorenil milióny vidiečanov z ich prirodzeného prostredia a stvoril bezprizorné mestské masy. A keďže masy potrebovali niekam patriť a niečomu veriť a stavy s cirkvou boli už poslané do minulosti, objavili sa politickí šarlatáni a totalitné ideológie. Vodca a jeho oddelenie propagandy ľuďom povedali, v čo musia veriť a Strana im dala pocit, že niekam patria.
Každopádne, problém vykorenenia sprevádza každú liberálnu demokraciu a práve toto je príčina frustrácie rodených britských mladíkov, ktorí sa rozhodli, že vyhodia do vzduchu londýnske metro. Tí mladí ľudia boli druhou a treťou generáciou prisťahovalcov. Už to neboli Pakistanci alebo Sudánci. Putá s ich pôvodnou krajinou sa medzičasom stihli pretrhať. Možno už neovládali poriadne ani jazyk svojej starej domoviny.
No ich britský pas z nich skutočných Britov nespravil. Boli uväznení medzi dvomi svetmi. Do toho starého už nepatrili, a v tom novom im dávala spoločnosť najavo, že nepatria ani do nej. A tak možno v nejakom madrase získali od miestneho imáma novú identitu. Už nie Pakistanci a ešte stále nie Briti – stali sa z nich moslimovia. Či skôr islamisti. A pre radikálnych vykladačov islamu je život na tomto svete len bezcenným starým rúchom, ktoré ihneď treba zhodiť a prejsť do raja, najlepšie nejakým (doslova) bombastickým činom.
Nekompatibilný hodnotový rebríček
Moslimská piata kolóna, ktorá obýva západnú Európu, a pôvodné obyvateľstvo sú jednoducho dve nekompatibilné skupiny. Nech si zástancovia multi-kulti hovoria, čo chcú. Koexistencia dvoch takých hodnotovo cudzorodých spoločenstiev nie je možná pod jednou jurisdikciou. Parafrázujúc Abrahama Lincolna: „Buďme si rovní, ale každý na svojom kontinente.“
Individuálna frustrácia mladých európskych moslimov nie je jedinou príčinou, prečo čelíme radikálnemu islamizmu. Za depresiou z „bremena voľby“ niekoľkých jednotlivcov sa totiž skrýva frustrácia celej moslimskej civilizácie. Bezprostredne po Prorokovej smrti sa islam veľmi rýchlo rozšíril od Gibraltáru na západe po rieku Indus na východe a od Provensálska na severe po Etiópiu na juhu. Táto civilizácia mala nad kresťanskou Európou dlho prevahu, ale neskôr sa v moslimskom svete niečo pokazilo. Upadajúci Blízky východ stagnoval a severnú Afriku (v rímskych a byzantských časoch jedna z najbohatších provincií) priviedli jej noví moslimskí páni k úpadku. V 19. storočí sa práve severná Afrika stala predmetom európskej kolonizácie, čo bol pre islam veľký šok. Neveriaci by predsa nemali mať takú prevahu! Potom Briti a Francúzi porazili dokonca aj Osmanskú ríšu a rozkúskovali si Blízky východ.
Keď moslimské štáty severnej Afriky a Blízkeho východu získali po druhej svetovej vojne nezávislosť, stáli pred civilizačnou výzvou: ako prekonať jestvujúcu priepasť medzi Európou a islamským svetom? Boli to 50. a 60. roky a dve európske ideológie sa zdali byť úžasne pokrokové. Išlo o nacionalizmus a socializmus. Prvá generácia moslimských vodcov, ľudia ako Násir, Sadat, ale aj Saddám Husajn, si myslela, že s panarabským nacionalizmom a socializmom, spolu s hospodárskou pomocou zo socialistických krajín, dobehnú Západ.
Lenže nacionalizmus ani socializmus svoje prísľuby nesplnili. Islamským krajinám priniesli len ďalší úpadok. Nie je to žiadne prekvapenie. Nacionalizmus a najmä socializmus sa síce tvária ako vedecké a progresívne ideológie, ako však ukazuje profesor Hayek, v skutočnosti ide o decivilizačné ideológie, ozveny primitívneho atavizmu v každom z nás. Pochopiť to je veľký problém nielen pre Arabov, ale aj pre mnohých Slovákov.
V 70., 80. a 90. rokoch sa panarabský nacionalizmus (o socializme ani nehovoriac) už vyžil, a tak moslimovia hľadajú nejakú novú progresívnu ideológiu, ktorá by vyliečila ich civilizačný komplex menejcennosti voči Západu. Mnohí z nich sa preto obracajú k militantnému islamizmu. Ideológia radikálnej interpretácie politického islamu nesľubuje nastolenie nejakého zlatého veku v budúcnosti, akým mal byť komunizmus. Islamizmus, naopak, sľub
Lukáš Krivošík viac od autora »
Vaše reakcie [20]
:: Súvisiace reklamné odkazy
Prečo má škola študentov v paži?
Veľká potreba? Pozor na Mekku!
Daňový raj so zákonníkom, hrubým ako telefónny zoznam
Planéta opíc
Súmrak Európy