Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Michaela Malíčková | 20.3.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Seriály pomáhajú háklivým témam zdomácnieť

Blank

Prednedávnom som zažila šok, z ktorého sa spamätávam len veľmi pomaly. Listovala som v miestnych novinách s cieľom prečítať si rubriku o novorodencoch. Medzi mnohými ratolesťami mal byť ohlásený svetu aj čerstvý potomok mojej priateľky, no nenašla som ho. Prekvapilo ma to, ale neprikladala som tomu zvláštny význam, až pokým som nevidela sklamanie na tvári novopečenej mamičky. Rozhodla som sa uviesť všetko na pravú mieru, zavolať do novín a požiadať o zverejnenie. Zodpovedná redaktorka mi oznámila, že informácie dostávajú priamo z pôrodnice, a teda o zmienenom „prípade“ vedia. A vzápätí mi uštedrila ranu priamo do tváre: redakcia sa vraj svojho času rozhodla, že deti slobodných matiek uvádzať nebudú. Na moje zdesené prečo som dostala len veľmi úsečnú, zato však jednoznačnú odpoveď: etické stanovisko. Viac nediskutovala. Neverila som vlastným ušiam. Určite poznáte ten pocit rozhorčenia a zároveň úplnej bezmocnosti. Naozaj žijem v 21. storočí, v krajine, ktorá sa úspešne včleňuje do Európskej únie? Stále tomu akosi neverím. Veď toto majú predsa za sebou dokonca aj latinsko-americké telenovely.

znaky_01

Upevňovanie pozície slobodnej matky v mexickej, brazílskej, argentínskej a ešte neviem akej spoločnosti bola jedna zo zásadných tém, čo dramaturgicky modelovali prvé telenovely, ktoré sa k nám po revolúcii dostali. Tie súčasnejšie sa už vyrovnávajú aj s homosexualitou. Seriály, či mexické, americké alebo slovenské, lebo aj také už máme, boli, sú aj budú reflexiou toho, čím daná spoločnosť prechádza, s čím sa vyrovnáva. Televízne médium pomáha háklivým témam zdomácnieť. Slovenský divák súcití so slobodnými matkami v latinsko-amerických telenovelách a smeje sa spolu s homosexuálmi v amerických sitcomoch. Tvári sa, že porozumel, že vstrebal. Zatiaľ čo susedným Čechom sa podarilo schváliť zákon o partnerstve homosexuálov, slovenské dieťa slobodnej matky nemá nárok na zverejnenie dátumu svojho narodenia.

Pred časom som sa začítala do rozhovoru s dvojicou provokatérok súčasnej slovenskej výtvarnej scény – Anetou Monou Chisou a Luciou Tkáčovou. Bol publikovaný v súvislosti s ich kurátorským počinom nazvaným Chlap, hrdina, duch, stroj, ktorý bol inštalovaný v bratislavskej Galérii Médium. Projekt vznikol ako reakcia na nerodové chápanie umenia tvoreného mužmi na rozdiel od umenia tvoreného ženami, ktoré je takmer vždy definované ako ženské, prípadne feministické. V rozhovore pripomenuli dôležitý fakt. Postavenie ženy v komunizme a kapitalizme bolo odlišné a po revolúcii sme prevzali nielen ekonomické, ale aj filozofické či ideologické modely. Umelo sa sem aplikovali hotové riešenia skôr, ako sa začala skutočná diskusia na tému rodu. Nedá sa v tomto bode inak, než s dámami súhlasiť. Unikli sme možnosti / nutnosti popasovať sa s autentickým rodovým myslením a situáciu nezmenil ani výnimočný projekt – časopis Aspekt, kde prebiehala debata len na úrovni úzkeho okruhu intelektuálov, rozhodne nie spoločenská polemika.

Ako sa mi stále pri rôznych príležitostiach potvrdzuje, táto časová pasca sa netýka len rodovej diskusie, ale aj mnohých ďalších zásadných zmien a problémov. Zdanlivo sú otázky zodpovedané, problémy akoby vlastne vôbec neexistovali. Riešenia ich predbehli. Máme ich naformulované, len sme si ich nestihli prežiť.

znaky_02

Mám pocit, že Slovensko je krajinou s obrovským množstvom predsudkov, veľmi tradicionalistickým myslením a zastretým vnímaním. Alibisticky nechávame, nech sa veci, ku ktorým treba zaujať postoj, riešia mimo nás, okolo nás. Sme krajina prirodzene generačne rôznorodá. Je tu generácia, ktorá si zvykla, že bolo rozhodované za ňu. Alebo generácia, ktorá chvíľu žila v ilúzii, že jej rozhodnutia zásadne zmenili spoločnosť a teraz si bahní v sklamaní a sebaľútosti. A potom tu máme generáciu, ktorá má úplne iné priority než verejnú diskusiu k veľkým celospoločenským témam. Všetci sme si kdesi pod povrchom spoľahlivo vedomí, že zmeny pomaly, plazivo aj tak prenikajú do našich bezpečných klietok. Nechávame situáciu vyhniť. Pripúšťam, že možno zveličujem, ale obávam sa, že nie toľko, koľko by sme si priali.


Ďalšie články z pondelka 20. marca 2006
Elena Akácsová: Pravidlá prezentácie na pomaturitnom stretnutí
Peter Pišťanek: Výroky sváka Reagana
Juraj Malíček: Čerstvá várka v mlynčeku



Michaela Malíčková  viac od autora »
Vaše reakcie [11]