Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Pišťanek | 20.3.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Výroky sváka Reagana

Blank

Hamas sem, Hamas tam, stále všetci píšu o Hamase, no zdá sa, že len málokto vie, čo to Hamas je. Je to politické krídlo Al Kajdy? Arabská IRA? Mohamedánsky okrášľujúci spolok? Prečítajme si causu Hamas.

linky18_01

Súčasťou českého národného panteónu sú bratia Mašínovci, adolescenti z dobrej rodiny, ktorí sa v 50. rokoch rozhodli so zbraňou v ruke bojovať proti komunistom. Napokon sa za dramatických okolností prebojovali do Západného Nemecka (cez NDR!). Dodnes sú rozporuplnými postavami českých dejín, jedni tvrdia, že konali správne, iní, že sú to obyčajní hrdlorezi (obyčajní?). Prečítajme si, čo o nich napísal Vlaho z D-fensu. A aj keď sa tu nehráme na „vyvážené spravodajstvo“, prečítajme si aj opačný názor.

S komunistami je vôbec problém. Kto nezažil ich režim na vlastnej koži, tomu sa ľahko kváka o sociálnej spravodlivosti a podobných veciach. Preto za najhnusnejší a mne najodpornejší druh ľavicových blúznivcov považujem západných ľavicových intelektuálov. Nikdy, opakujem, nikdy im neodpustím, že aj vďaka nim a ich politike appeasmentu som musel svoju mladosť prežiť v komunistickom režime!

Preto ma zaujal rozhovor s hercom Clooneym o jeho novom filme Syriana a samozrejme aj o jeho politických postojoch. Svojím vnútorným založením som ďaleko od toho, aby mi čokoľvek dvíhalo žlč, ale názory toho človeka mi pripadli z môjho hľadiska teda dosť trafené. Ako správne poznamenal jeden diskutujúci v príslušnom fóre: Ešte že takých nie je veľa, trčali by sme stále za ostnatými drôtmi v komunistickom lágri.

Viete, možno pre niekoho, kto nemal každý deň na očiach niekoľko pásiem plotov z ostnatého drôtu nabitého elektrinou a strelecké veže, ktorými sme boli oddelení od normálneho sveta, nebolo to pomyslenie, že sme tu zavretí, také hrozné. Ja som však tie drôty a veže videl každý deň, vyrastal som takpovediac pri nich, a navyše krásne a úhľadné Rakúsko bolo po celý život súčasťou môjho horizontu. Z kuchynského i obývačkového obloka mojich starých rodičov som celé detstvo ako na dlani videl zámok Schlosshof, a počas výletov na Pieskovec (ktorému Bratislavčania a novoprišelci hovoria z mne neznámych príčin Sandberg) sme ďalekohľadmi voyeursky pozorovali dianie v protiľahlej rakúskej dedinke (kde dodnes nikto nepostavil žiadne panelákové sídlisko ani fabriku).

Našťastie, strašidlo komunizmu zmizlo (to veru nepredpokladal ani samotný praotec boľševizmu), a aj to, čo tu máme dnes, je neporovnateľne lepšie ako to, čo tu bolo predtým. Neviem ako vy, ale ja nikdy nezabudnem na muža, ktorý má na tom gigantickú zásluhu – niekdajšieho prezidenta Spojených štátov Ronalda Reagana. Ak môžem nejakého smrteľníka nazvať svojím osobným spasiteľom na tejto Zemi, tak je to asi práve tento muž. Komunistická a iná ľavicová čvarga zúrivo zavýjala a pokúšala si z neho strieľať, ale on naozaj nebol len takým obyčajným hercom, ktorý sa čírou náhodou dostal do prezidentského kresla. S hraním skončil dakedy začiatkom 60. rokov (rozlúčil sa filmom Zabijaci podľa Hemingwayovej predlohy, kde si s chuťou zahral odpudzujúceho záporáka po boku Leeho Marvina a Johna Cassavetesa) a potom sa už venoval práci v hereckých odboroch a politickej kariére. Na prezidenta mal ideálne vzdelanie (absolvoval sociálne vedy a politológiu) a to, ako sa mu darilo točiť so Sovietskym zväzom, vo mne vyvolávalo slastné ujúkanie už v čase, keď väčšina mojich rovesníkov chodila na zväzácke schôdze, počúvala Elán a meno amerického prezidenta vyslovovala „regan“ (podľa vzoru „galgan“). Pobavte sa na výrokoch sváka Reagana! Bol to asi naozaj vtipný a duchaplný človek. A chlapsky odvážny. Keď svetu oznámil, že trpí Alzheimerovou chorobou, a že sa sťahuje z verejného života, neodpustil si žart na tú tému. Povedal, že jeho choroba má veľa záporov, ale aj jeden klad: vďaka nej sa bude každý deň zoznamovať s novými a zaujímavými ľuďmi. Takto, s úsmevom a zdvihnutou hlavou, vie odísť len velikán.

No, nejako som sa rozcitlivel.

Nie som znalec vína, ale viem, že pezinská firma Matyšák patrí na Slovensku k špičke. Nedávno som mal možnosť ochutnať ich brandy, nechutilo mi. Víno majú istotne lepšie, ale to si posúdiť netrúfam. S tými slovenskými vínami mi to však celkovo nesedí. Ako laikovi mi nejde do hlavy, že keď víno je predovšetkým dar slnka, tak ako by sa mohlo dariť dobrému vínu v krajine, ako je tá naša, kde polovicu roka tvorí ak nie vždy sibírska, tak aspoň škandinávska zima? Tu máte rozhovor so šéfom firmy Matyšák.

Navštívil som za svoj život viac liehovarov ako bežný príslušník ľudskej populácie. Videl som, ako sa robí už spomínaný koňak, ako vzniká škótska sladová whisky, kentucký bourbon, normandský kalvados. A predsa mi chýba bezprostredná skúsenosť, pretože som nikdy v žiadnom liehovare nepracoval. Tá nechýba jednému z blogerov na Sme. Jeho článok Liehovarské blues sa mi páčil.

V poslednom čase je v mojom živote akosi pretoulouselautrecované. Francúzsky maliar Henri de Toulouse-Lautrec mi učaril už v ranej mladosti, parížska štvrť Montmartre, kde tento umelec prežil väčšinu života, ma fascinovala už desaťročia pred tým, ako som ju prvýkrát navštívil a prešiel sa uličkami, ktoré tvorili kulisu životných príbehov mojich obľúbených maliarov impresionistov a postimpresionistov. To je taká zaujímavá zhoda okolností: z Amazonu mi prišli DVD s filmami Moulin Rouge o Toulouse-Lautrecovi a Smäd po živote o van Goghovi (ktorý na Montmartri tiež prežil istú časť života), kamarát mi poskytol Divx s francúzskym filmom Lautrec, a na dôvažok som v mojom obľúbenom kníhkupectve vyhrabal nádhernú výpravnú publikáciu Paris-Montmartre: A Mecca Of Modern Art 1860-1920
Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [17]

:: Súvisiace reklamné odkazy