Najsladší sladký život

Dnes už Sladký život nepôsobí tak provokatívne ako v dobe svojho vzniku, ale bez emócií diváka rozhodne nenechá. V 60. rokoch vyvolal vlnu pobúrenia v istých cirkevných kruhoch, vyprovokoval členov talianskeho parlamentu k pohoršeniu a snahe zakázať ho a čo je najdôležitejšie, vzbudil neočakávaný divácky ohlas.
Felliniho La Dolce Vita je aj po štyridsiatich šiestich rokoch stále atraktívna, pretože ponúka minimálne dve možnosti, ako s ňou stráviť čas. Môžete sa na tento film buď dívať, alebo s ním viesť rozhovor.

Pokiaľ sa rozhodnete len dívať, ponúkne vám kaleidoskop príťažlivých obrazov, niekoľkodňové puzzle muža fascinovaného a zároveň unaveného svetom rímskej bohémy, lokálnych i medzinárodných hviezd a dekadentne baviacej sa aristokracie. Ukáže vám Rím zďaleka i zblízka, odkryje vám poéziu i ponurosť jeho nočných zákutí a plejádu skutočných mladých rodiacich sa hviezd. Popri Marcellovi Mastroiannim si zahrala švédska sex ikona Anita Ekbergová, znepokojujúco krásna Francúzka Anouk Aiméeová, alebo medzinárodne pôsobiaca Nico, ktorá si svojho času zaspievala s americkou legendou The Velvet Underground.

- „Leontýna, pozri sa, čo je to?“ - „To je Ježiš. Kam ho vezú?“ Socha Ježiša sa vznáša vzduchom a z helikoptéry sa vykláňa šarmantný novinár Marcello, pripravený flirtovať s krásnymi dámami v každej situácii.

Táto bizarná úvodná scéna viac ako presne vystihuje poetiku celého Felliniho filmu, ktorý je vo svojej podstate mozaikou podivných obrazov a trocha absurdných rozhovorov. Rovnako je aj galériou zvláštnych postáv a ženských typov. Stavia vedľa i proti sebe rôzne symbolické typy žien: Emmu, manželku – žiarlivú a hysterickú, spájajúcu erotiku s materstvom; Maddalenu, ktorá je Marcellovou ženskou obdobou, Sylviu, stelesnenie ženstva, jeho nedosiahnuteľného ideálu, a nakoniec Paolu, symbol čistoty a nevinnosti, umbrijského anjela.

-„Spávate v pyžame, alebo v nočnej košeli?“ – „ Spávam len v dvoch kvapkách parfumu.“ Zbožňovaná filmová hviezda Sylvia, sex symbol v priliehavých šatách štylizovaných do farárskej rovnošaty, alebo zmyselne sa kúpajúca vo fontáne di Trevi.

V týchto čudesných provokatívnych obrazoch sa divákovi ponúka druhá možnosť, viesť s filmom rozhovor.

- „Primitív ako gotická vežička. Taký si vysoký, že už nikdy nemôžeš počuť žiadny hlas zdola.“ – „Kdeže, veľa toho o mne nevieš, a tak nepoznáš ani moju skutočnú výšku.“
Marcellov stoicky pôsobiaci priateľ Steiner desivo zrealizuje svoj sen o svete mimo času a priestoru, bez emócií a vášní a definitívne tým potvrdí svoj absolútny strach zo života.

Fellini kladie nespočetné množstvo otázok. Ukazuje škandalizáciu ľudského utrpenia. Ukazuje škandalizáciu viery, ktorej zdrojom je slepá túžba ľudí v čosi veriť. Fellini provokuje, nesúdi, nemoralizuje. Vo Felliniho Sladkom živote sa zrodil moderný filmový hrdina. Mestský hrdina, ktorý sa nespráva hrdinsky. Trocha playboy, trocha slaboch, trocha romantik. Muž, ktorý nie je schopný prekročiť svoj tieň. A samozrejme muž medzi ženami, ktorý nevie nájsť tú svoju.

Sladký život vznikol v období, keď taliansky film dostal druhú šancu. Debutovali mladí režiséri, objavovali sa nové herecké tváre, uvoľňovali sa cenzúrne zákazy a nový filmový zákon zvýhodňoval Talianov pred zahraničným filmom. Vznikol slobodný autorský film, ktorý prekonal povojnový neorealizmus, vyrovnal sa s americkým ľahkým žánrom a nastolil nové témy. Rozpad tradičnej rodiny, odcudzenie ľudí vo veľkomestách a neschopnosť komunikácie sú témy, ktoré nájdeme aj vo Felliniho Sladkom živote a k tomu ako bonus neorealistickú bezútešnosť i láskavú iróniu, s ktorou si režisér riešil svoj vzťah k americkým „filmom s bielymi telefónmi“.

La Dolce Vita Federica Felliniho je súčasťou zlatého fondu svetovej kinematografie. V roku 1960 získal film Zlatú palmu na MFF v Cannes, o rok neskôr bol ocenený newyorskými kritikmi ako najlepší zahraničný film a v roku 1962 bol nominovaný na Oscara v kategóriách réžia, pôvodný scenár, výprava a kostýmy. V tej poslednej aj uspel.

Sladký život, La Dolce vita. Taliansko - Francúzsko 1960, 167 min.

Réžia: Federico Fellini
Scenár: Federico Fellini
Kamera: Otello Martelli
Hudba: Nino Rota
Hrajú: Marcello Mastroianni – Marcello Rubini, Anita Ekbergová – Sylvia, Anouk Aiméeová – Maddalena