Svet neťaží len Atlasa

Na Wintersonovej verziu mýtu som sa tešila tak nedočkavo, že sa Ježiško nado mnou zľutoval a doniesol mi pod stromček český preklad, keďže slovenský to v sľubovanom termíne nestihol. Wintersonová napĺňa motto edície prepísaných mýtov „chci ten příběh vyprávět znovu“ dôsledne a hneď niekoľkokrát. Mýtus o Atlasovi podrobuje ľudskému skúmaniu, oprašuje zabudnutý príbeh, v dobrom zmysle slova ho recykluje a ponúka niekoľko možností, ako mu porozumieť.

„Proto píšu beletrii – abych ten příběh mohla stále vyprávět. Když se znovu vracím k problémům, které nedokážu vyřešit, nedělám to proto, že jsem idiot, ale protože skutečné problémy se vyřešit nedají. Vesmír se rozpíná.“ (s. 145)
Aj Wintersonovej rozprávanie je rozpínavé, rozvetvuje sa, ponúka príbehy v príbehoch a z prvej osoby prechádza do tretej, menej osobnej. Napriek tomu sa akoby paradoxne sťahuje, zužuje, zaostruje, stáva sa osobnejším, odkrýva Atlasa v autorke a v každom z nás. Začína zoširoka, na začiatku, tam, kde sa zo zeme a mora zrodil Atlas, jeden z mnohých Titanov, obor z čias pred ľudskou históriou, ktorej súčasťou sa stal v podobe mýtu. Atlas nám rozpráva, aby sme ho spoznali, aby sme porozumeli. Alebo skôr, aby on sám porozumel a my ho pri tom môžeme sprevádzať. Keďže príbehy zväčša nerozohráva len jedna postava, k Atlasovi s Kozmom na pleciach pristupuje Herakles. Obaja vzbúrenci, obaja potrestaní a nesúci svoje bremeno. Obaja cítia jeho ťažobu, Atlas odovzdane, s pokorou, Herakles s náznakom pochybnosti.

„Vliv minulosti a budoucnosti je tak silný, že přítomnost převálcuje. Bezmocne ležíme v silovém poli vzorců zdědědných i vzorců znova zavedených naším vlastním chováním. To břemeno se nedá nést.“ (s. 111)
Tíha je príbeh o bolesti a ťažobe, o túžbe a hranici, o možnosti slobodne sa rozhodnúť. O útekoch, ale aj odchodoch. O rozhodnutiach, ktoré môžu úplne zmeniť náš život.

Wintersonová si je vedomá existencie viacerých paralelných verzií mýtických príbehov a tam, kde to jej rozprávaniu prospieva, navzájom ich preplieta či konfrontuje. Jej podanie mýtu je veľmi osobné a ako také má nárok byť modelované, prispôsobované, či dokonca pokrivené, falšované, vysmievané, alebo, naopak, zbožšťované. Autorka si však veľmi citlivo stráži hranicu, ktorá udržuje jej verziu v blízkosti pôvodného mýtu. V porovnaní s Pelevinovou verziou mýtu o Théseovi, Minotaurovi a labyrinte čitateľ ostáva až na krátke okamihy v časoch mýtických. Wintersonová skúma mýtus veľmi zblízka, zvnútra a čitateľ cíti, ako permanentne na seba naráža vopred stanovená hranica a túžba prekročiť ju. Pre autorku je to výzva, rovnako ako pre jej Atlasa a Herakla.

„Chodím do tělocvičny, dokážu zdvihnout, kolik sama vážím.“ (s. 112)
Wintersonovej rozprávanie je, ako sme u nej zvyknutí, zdravo poetické. Vie presne, kde môže čitateľa zahltiť lyrickou atmosférou, a kde, naopak, musí ubrať, obnažiť slovo takmer až k jeho sterilnej podstate. Obrazný jazyk vytvára oporu pre jej osobitý autorský štýl, ktorý v sebe miesi schopnosť hlbokého, vnímavého, ale stále obozretného ponoru do reality spolu s túžbou aspoň na chvíľu podľahnúť snovému svetu mýtov, rozprávok a iných vízií či fantázií. V oboch polohách čitateľa sprevádzajú vášnivé emócie i mraziaci nadhľad. Preto vedia byť Wintersonovej príbehy citlivé, drsné i zábavné odrazu. Občas menia svoj smer a provokujú. Preto sa oplatí čítať o Atlasovi a Heraklovi aj v prípade, že už o nich viete všetko dostupné. Ako bonus sa dozviete, čo sa mohlo stať hrdinskej ruskej Lajke. Nezaslúži si nedobrovoľný pes-kozmonaut, pôvodne odsúdený na nekonečné krúženie okolo zemegule, lepší osud? Nechceme v skutočnosti všetci príbehy s lepším koncom?

Wintersonová, Jeanette: Tíha. Praha, Argo, 2005, preložila Jitka Fialová. 161 s. ISBN 80-7203-723-4