Vidiek útočí!

Konečne dorazila jar. Dlho to nevyzeralo sľubne, ale nakoniec je zima predsa len zažehnaná. Ešte pár teplých dní a začnem na ňu spomínať možno i nostalgicky. Priznávam, malá pravdepodobnosť. 

Ťahá sa to už pár mesiacov. Začalo sa to v podstate úplne nevinne. Neprítomnosťou akciového tovaru v obecnom supermarkete. Dovtedy som predpokladala, že moje obľúbené raňajkové vločky sú bežným sortimentom. V miestnej pobočke všadeprítomného reťazca však môj predpoklad do úvahy akosi neberú. Rovnako nedosiahnuteľný sa stal silon, ktorým sme plánovali upevniť vianočný stromček. Našťastie bol drobný a rovný, takže ustál bez nehody celé vianočné sviatky. Drobnosti, takmer nepostrehnuteľné, pribúdali.

Závaly snehu v povianočnom a silvestrovskom období  som vnímala v podstate romanticky. Pár dní odrezaní od sveta, po dedine premávali sane ťahané konským záprahom a všetko bolo panensky biele. Idylu narušil až následný, takmer celodenný výpadok elektriny, postupný a stále citeľnejší pokles teploty v dome, absencia teplej vody a nemožnosť pripraviť si teplý nápoj alebo ohriať polievku. Na chvíľu ma to naozaj rozladilo, ale keďže sa veci postupne dostali opäť do normálu a bola to už naša druhá zima na vidieku, upokojila som svoje hlodajúce podvedomie a prestala očakávať možné katastrofy.

Šťastlivo sme prečkali najväčšie mrazy, začalo sa mierne otepľovať, nočné teploty sa už šplhali len tak k ôsmim stupňom – a zrazu sa to stalo! Prišli sme domov z práce, otočili vodovodným kohútikom a žiadna voda netiekla. Pobehali sme susedov a zistili sme, že sme v najbližšom okolí jediní. Viackrát sme bezvýsledne volali havarijnú službu, obtelefonovali pár miestnych známych. Ráno sa prišli pozrieť družstevníci, o pár dní v šachte čo-to zreparoval náš kamarát a dvorný inštalatér, voda však do domu stále neprichádzala. Po ceste sa kdesi zimou zasekla. Už je to pár týždňov, čo opäť tečie. Som na nás hrdá, zvládli sme to v psychickom zdraví a v relatívnej čistote. S kúpeľňou a zásobami pitnej vody nám vypomáhali rodičia, umývanie riadu ostalo najnepríjemnejšou činnosťou. Niekoľko nádob, ohrievanie vody a minúty sa rozrastali na hodiny. Vždy som sa čudovala, keď v mene šetrenia poniektorí neumývajú riad pod tečúcou vodou. Po vlastnej skúsenosti sa nielen čudujem, ale svojským spôsobom aj obdivujem týchto dobrovoľných sebatrýzniteľov. Nikdy zo mňa nebude sporivá gazdiná, ani uvedomelý ekológ. I keď v tomto smere sa občas trocha snažím.

Raz do mesiaca nám odvážajú separovaný odpad. Modré vrece – plasty, červené – papier, biele vrece – sklo. Čierne je na konzervy a tetrapaky. Po odvoze by nám mali vrátiť celú sériu vriec, aby mohla byť používaná stále dokola, až pokým sa nerozpadne. Najprv nevrátili čierne vrece, po ďalšom odvoze sa neobjavilo červené. No a naposledy sa dokonca rozhodli odviesť odpad výberovo – konzervy a tetrapaky ostali pred bránou. Nie všetkým, len nám. Na obecnom úrade krčili plecami a tvrdili, že všetko je po starom. Uvidíme o mesiac, ak, samozrejme, nezmenia termín bez toho, aby nám dali vedieť aj inak než len vidieckym rozhlasom. To je, mimochodom, jeden z najpodivnejších a často zároveň aj najdesivejších vidieckych javov, s akým som sa dosiaľ stretla.

Neviem, z akého dôvodu sa predpokladá, že počas pracovného dňa je niekto doma a navyše počuje rozhlas cez zavreté okná a dvere. K tomu sa pridružuje predstava komunikačne otvoreného susedstva, ktoré zabezpečí informácie o všetkom, čo nepreniklo dnu z chrchľajúcich ampliónov na ulici. Vďaka tomuto mylnému predpokladu sme hromadili náš bežný odpad takmer šesť týždňov. Po dvoch týždňoch sme nemali ešte plný smetiak, po štyroch sa pre zmenu nedostavili smetiari, sľúbili o týždeň neskôr. Neprišli. Rozhlas vraj oznámil náhradný termín, ale evidentne sme neboli jediní neinformovaní, osamelé plné smetiaky postávali pred viacerými plotmi. Na tretíkrát sme sa ich predsa len zbavili. Ďalší odvoz pre nás však opäť znamenal neúspech, ktosi sa ulakomil práve na náš dôkaz o zaplatení, sprievodný lístok, ktorý si vysloboditelia z odpadkového zajatia odnášajú spolu so smeťami. Začínam to brať osobne.

Termíny pre separovaný odpad ostávajú aj naďalej dobre stráženým tajomstvom a o pomoci pri likvidácii odpadu z jarného upratovania sme sa dozvedeli, až keď bolo po ňom. Keď opravovali chodníky po výmene potrubí, pred nami odrazu túto prospešnú činnosť zastavili. Asi sa peniažky z eurofondov minuli o čosi skôr, a tak ostal náš chodník prevalený. Keď sledujete chodca kráčajúceho popred naše okná, v jednej chvíli máte pocit, že padá. Vzápätí sa však opäť vynorí a rezko kráča ďalej.
Neviem, či každá obec skúša svojich nových obyvateľov. Zaujímalo by ma, ako dlho bude tento test vytrvalosti, tvrdohlavosti a odhodlania ešte trvať, ale svitla mi malá nádej. Donedávna obecný rozhlas začínal a končil svoje vysielanie povzbudivým refrénom „tých pár dní zvládnem“. V piatok som však pri rýľovaní zachytila novú melódiu. Text som zatiaľ nerozlúštila, ale pevne verím, že to bude niečo juchavé s prísľubom teplého letného dňa, hojdacej siete a chladeného mojita.