Málokto vie, čo dokáže ušľachtilé šampanské

Chcel som len napísať niečo o filozofovi Pascalovi a pritom som, samozrejme, musel spomenúť Palacinku. Vôbec, ale vôbec som netušil, že sa na mňa zosype lavína mailov a všetky do jedného budú chcieť vedieť viac o Palacinke. Na mňa, pravdaže, kašlali. Zaujala ich len tá nesentimentálna, krutá Palacinka. No dobre. Chcete Palacinku, dám vám Palacinku.

Bolo to (ako ináč) na ochutnávke vína. Vonku trochu snežilo, hoci bol už marec. Keď idem na ochutnávku, auto radšej neberiem, nikdy neviem, v akom budem stave, lebo ja pri degustácii nevypľúvam, ale poctivo pijem. Idem autobusom. Aj keď som na Slovensku, cestujem výhradne verejnou dopravou. Keby som sa náhodou presťahoval do Bratislavy, určite by som si nekúpil auto, veď všade je tak blízko! Chodil by som pešo. Mal by som veľa času, bol by som rentier. Ale momentálne žijem v realite a nie vo sne, v zidealizovanej Bratislave. Vidím ju očami emigranta, ktorý čím je starší, tým je sentimentálnejší a nedokáže rozoznať realitu, i keby mu spadla do náručia ako mne Palacinka na ochutnávke vína.

Stalo sa to takto. Povedal som si, že keď idem ochutnávať vína starého sveta – žiadna Kalifornia, Argentína, Čile, ale Francia, Itália, Nemecko a Španielsko – musím si urobiť plán, čo budem a čo nebudem piť. Už vopred som zamietol sladkasté nemecké biele, čas a pozornosť som vymedzil len pre niektoré Beerenauslese, že vraj na koniec večera ako zákusok. Z francúzskych som sa chcel sústrediť na vína z Bordeaux a Burgundské červené. Zo španielskych hlavne na Priorat a Jumilla a z talianskych na Barolo, Barbaresco a novinky zo Sicílie, najmä zmesi Nero d’Avola s Cabernet Sauvignonom a Merlotom. Poradie som určil takto: Francúzsko, Španielsko, Taliansko. Začínajúc so známymi šampanskými ako Veuve Cliquot, Bollinger a Roederer. Tak som sa pustil do šampanského.

Už som sa raz trochu rozpísal na tému ženských loveckých výprav, medzi ktorými ochutnávka vína stojí hádam na prvom mieste. Ono to skráti ten hrozivý a pre mňa fascinujúci rituál stretnutia, keď obe partie sú už uvoľnené a vidia svet zafarbený na veselo. Všetko sa niekedy odohrá kozmickou rýchlosťou. Tak to bolo aj teraz. Pri šampanskom stála neuveriteľná hŕba ľudí. Už som chcel zosmutnieť, vzdať to a začať z iného konca (nik nestál pri Barole a Barbarescu), keď som si spomenul na svoj východoeurópsky pôvod a usmial som sa. To sú ľudia, ktorí podľa známej anglickej knihy humoru (George Mikes: Ako byť cudzincom) vstúpia do otáčacích dverí za vami, ale vystúpia pred vami. Hoci tým myslel Maďarov, dokážem to aj ja a za minútu som mal v ruke pohár šampane Roederer Crystal s bublinkami mikroskopického, trblietavého tekutého kryštálu. Ešte pohárik vdovy Cliquot a neviem už čoho, a tak som sa rozbehol, až som grobiansky stúpil na nohu jednej šarmantnej dáme. Tá sa tak najedovala, že sa rozohnala s pohárom a chcela mi ho vyšplechnúť do tváre. Keď však zbadala výraz mojej tváre (niečo medzi prostotou a extázou, ako vždy), zháčila sa. Pochopila, že by som to prijal ako niečo úžasné, niečo, čo sa hodilo a čo by sa potom generáciami tradovalo o mne ako chlapovi, pri ktorom žiadna žena nezostane chladná. Buď ho z duše nenávidí, alebo sa doň zaľúbi. Akoby som to počul: „Jaj, náš starý otec, to bol frajer, aj neznáme krásavice naň liali najdrahšie šampanské. Ten sa hádam ani vodou neumýval...“ a podobne.

Ale dokážem byť aj tak skromný a nasadiť taký výraz, z ktorého každý pochopí, že sa chcem skryť niekde pod zem, do ríše škriatkov a perverzných trpaslíkov, ktorí pre nás celú noc pripravujú nepríjemné prekvapenia, aby nám dokonale pokazili deň nehodami a každodennými frustráciami. Tak tá neznáma radšej pohár dopila, podala mi ho a s aristokratickým výrazom nesmierneho pohŕdania otočila sa na podpätku a prerazila reťaz vínachtivých kanadských džentlmenov, ktorí si ju hladne obzerali. Vybral som sa za ňou.

Bordeaux. Vieme, čo s nami robí šumivé víno, ale málokto vie, čo dokáže ušľachtilé šampanské. Ani ja som to nevedel, keď som sa rozhodol osloviť neznámu. Mala však už v ruke pohár druhoradého Chateau Margaux. Nie sú blázni, aby plytvali jednotkou. Ale aj to je mok nevídanej kvality. Dvakrát som si chlipol, pozrel na ňu a ona stále len tak zvysoka, aristokraticky. Tvárila sa, akoby sem skutočne prišla chutnať vína. Naozaj. Že by nie lovkyňa? Oslovím ju, len sa ešte musím podgurážiť. Ešte pohárik niečoho úplne neznámeho a podišiel som k nej. Predtým, než som otvoril ústa, nahla sa ku mne a pošepla mi, dívajúc sa nápadne po vysokom frajerovi: „Ani neskúšaj!“

Priorat. Mali otvorený ročník 2003 Las Terraces. Ovoňal som pohár a zakrútila sa mi hlava. Musím spomaliť. Pohol som sa do stredu miestnosti, kde sú syry, údeniny, ovocie a občerstvil som sa. Niekomu sa z taniera vysypalo ovocie na parket a tienený nešťastným nemotorom, zazrel som moju femme fatale, ako sa blíži k jedlu, nevidiac ani mňa, ani rozsypané ovocie, na ktoré stúpila. Trafila podpätkom ananás a stratila rovnováhu. Jej rozkošná dlhá kostra, na ktorú genetika navešala strategicky dôležité tkanivo, svaly a zrejme aj kypré výbežky, ktoré sa zatriasli šokom neudržateľného pádu, sa začala klátiť dozadu. Hodil som sa k nej a predtým, než dopadla, zručne som ju zachytil tak, že to pre nezúčastneného diváka muselo vyzerať ako pokus o tango. Rýchlo som ju vytiahol do vertikálnej polohy. Ale nepustil som ju, drzo ju držiac za pás, čo si ešte nevšimla. Konečne som mal šancu prehovoriť:
„Nemusíš mi ďakovať. Urobil som to s radosťou. Aj do ohňa by som za tebou skočil.“
„No dobre, sme si kvit.“
Len toľko. A ja ju ešte stále držím za pás. Konečne si to všimla. Ale nevyšmykla sa, otvorila zas svoje zaujímavé ústa: áno, veľké, atraktívne zakrivené a ružové ako kvety japonskej čerešne.
„Kam chceš ísť?“
Povedal som, že ešte na Barolo. A Barbareso. A Beerenauslese.

Až keď sme vyšli z hotela, kde bola ochutnávka, uvedomil som si, že nemám auto. Že ju nemôžem zaviesť domov. Nadával som si do idiotov. Zavolala taxík a porúčala sa. Nedala mi ani telefón a ani ja som jej nedal vizitku. Ak sa ešte stretneme, tak to bude musieť zaranžovať osud, pomyslel som si.

A stalo sa.

Ďalšie články zo štvrtka 16. marca 2006
Rado Ondřejíček: Tenkrát naposled
Tomáš Čejka: Mačací pazúr zvyšuje imunitu
Ľuba Lacinová: Náučný chodník, ba až diaľnica k počiatkom počatia