V čakárni života

Pascal, filozof, ku ktorému sa v poslednom čase utiekam pred zúfalstvom, raz zistil, že my vlastne vôbec nežijeme, len čakáme na život, ktorý sa odohrá niekedy v budúcnosti, zrejme ak sa splnia nejaké podmienky. A keďže v prítomnosti myslíme na minulosť alebo budúcnosť, nežijeme v súčasnosti, a tak nežijeme, len čakáme na život. Kdeže je ten vytúžený život, ktorý by sme mali žiť, ako sa hovorí: hic et nunc – tu a teraz?
Asi máme problém, ktorý sa s nami vlečie už odpradávna. Pascal to vedel majstrovsky definovať, vystihnúť samotnú podstatu. Odpradávna má ľudstvo tendenciu unikať od života, akoby od nepríjemnej povinnosti, chodiť „poza školu“ života, vyhýbať sa mu. A popritom stále tvrdíme, že chceme žiť, že milujeme život (túto krásnu vlastnosť pripisujeme hlavne našim zosnulým), že máme smäd po živote a podobne. Ale koho tým oklameme?

Určite nie Palacinku, ako volám jednu spoľahlivú babu, ktorá ma dokáže dokonale najedovať už aj tým, že sa narodila bez jedinej sentimentálnej bunky. Rozpráva sa so mnou nemilosrdne cynicky (podľa nej realisticky), ale dokáže to zaobaliť do tak perfídne atraktívneho balíčka, že sa nedokážem na ňu hnevať, len bezmocne sipím ako sopka, ktorá hlboko pod zemou zhromažďuje lávu, aby jedného dňa všetko zo seba vychrlila a zasypala celé ľudstvo jemným prachom skazy a večného zabudnutia. Áno, bola to Palacinka, ktorá ma nevedomky drgla smerom k Pascalovi, keď mi už neviem po koľký raz vyčítala, že sa ulievam, že si len čítam, že sedím a čumím do počítača, alebo sa dívam na idiotské programy v televízii a ešte sa pretvarujem, že sa od toho nemôžem odtrhnúť. A predsa: stačilo by málo a celý ten premárnený čas som mohol prežiť. Palacinka bezpečne rozozná rozdiel medzi „prežívaním“ a „existenciou.“ Pre ňu samotná existencia nestojí za veľa, lebo vie, že život treba prežiť. Všetci existujeme, ale málokto z nás žije. Tak tvrdí Palacinka. No dobre, povedal som si, veď ja ťa dostanem a rozhodol som sa urobiť malý experiment.

Nemyslite si, nechcel som Palacinku len tak vulgárne opiť. Ona ani nemá alkohol rada. Pije len víno, a to nie hocijaké. To sa netýka peňazí, ale toho, ako na ňu to víno pôsobí. Dobré víno má človeku dať dobrú náladu. To znamená, že má zmeniť našu náladu z jedného typu na druhý, zrejme kvalitnejší. Viete, čo som tým myslel: chcel som ju prichytiť pri vedomom úniku z reality, zo zámeny prežívania na mdlú existenciu, pri ktorej je ľudský um hendikepovaný alkoholom: spomalené reakcie, zívanie, komolenie reči. Naznačil som to však dosť nediplomaticky, keď sme načínali druhú fľašu. Palacinka síce vyzerala trochu podgurážená, líčka sa už stihli zafarbiť do ružova, ale ešte stále z nej sálal chlad ľadovej princeznej. Mojou súkromnou ambíciou bolo tento jej ľadový povrch vínom zmäkčiť a dostať sa do jej teplého a mäkkého vnútra, zazrieť jej plachú dušu. Kto z nás, pri pohľade na ľadovú princeznú, nepocíti túžbu a výzvu do boja, pri ktorom je víťazstvo korunované roztopením ľadu, milým pohľadom, teplotou, vrúcnosťou a nemotorným zabudnutím sa pred celým svetom?

Musel som to mať všetko napísané na čele. Palacinka sa tak rozosmiala nad mojím slabomyseľným filozofovaním, že sa jej začalo čkať. Ponúkol som jej chorvátske napolitanke, čo bola jediná sladkosť v dome, ale odmietla, že vraj sú to samé prázdne kalórie. A potom mi dala malú prednášku. Že som to všetko pochopil úplne inak a kompletne zle. Princíp dobrého vína, hovorí Palacinka, je v tom, že nepomáha človeku utiecť od problému, ale vidieť ho v inom svetle, po tom, čo sa uvoľní, prestane panikáriť a byť hysterický. Zrazu dokáže vidieť realistické riešenie problému. Akéhokoľvek. Víno človeka k problému priblíži, tvrdí Palacinka. Víno teda život zintenzívňuje, čo je opak úniku. Vy, muži, nechápete víno. V ďalekej minulosti ste ho ani nemali dovolené piť, len my, ženy, sme ho pili, a to zo zdravotných dôvodov. Tak ako v Mexiku ženy nesmeli jesť čokoládu, len muži. Toľko Palacinka. Tak som sa nad tým zamyslel. Kto to tak dokonale poplietol za tých pár tisícročí? Prečo všetko robíme zle? Prečo som vo svojom vzťahu s Palacinkou vždy v pozícii malého školáčika a ona je tá dospelá, tá profka? No zas ma dobehla, škoda reči.

Rozhodol som sa zjednodušiť si život. Predať auto a tak. Nebudem otrokom konzumu. Naopak, budem sa postiť. A prečítam si ešte raz Pútnika absolútna, knihu, ktorá na mňa v mladosti tak zapôsobila. Možno som vtedy bol na dobrej ceste a z nejakého dôvodu som z nej zišiel. Možno sa na ňu dá vrátiť. Veď som si zvykol čítať svoj denník a smiať sa nad naivitou svojho mladšieho ja! No kde sú tie časy. Denník som dávno hodil do smetí. Rozhodol som sa plávať v mori ľudí napriek žralokom a medúzam, ktorými sa to v ľudskej spoločnosti len tak hemží. Teda nevyhýbať sa. Okrem jedného: budem sa snažiť vyhýbať sa čakárni života, v ktorej som strávil toľko času. I keď je plná príbehov zaujímavých ľudí, zaujímavých životov, má jednu nevýhodu: zvádza ma veriť, že mám ešte niečo pred sebou. A keď už si to raz vsugerujem, tak budem čakať na to, že čoskoro sa to začne... že čoskoro sa začne môj život... že už-už niečo nové, neočakávané pripláva do môjho života. Palacinka ma však presvedčila, že to je smrť. Netreba čakať. Treba len žiť. A všetko ostatné sa automaticky prispôsobí. Pascal len stojí a prikyvuje. Zdá sa, že aj on s Palacinkou súhlasí.

Ďalšie články zo štvrtka 9. marca 2006
Juraj Malíček: Trpíme blahobytom?
František Gyárfáš: Cahit a Sibel – integrovaní zúfalci samovražednej lásky
Rado Ondřejíček: Robbie Williams pre vyššie vrstvy