Tenkrát naposled

V poslednom čase priveľa lietam, čo nie je dobre, lebo jednak ma to už nijako zvlášť nebaví a jednak pri tom myslím na blbosti. Napríklad: Pozerám na letušku a zdá sa mi akási nervózna. Má viac informácií o stave tohto lietadla a pilota ako my cestujúci, alebo ju len svrbí podpazušie, holením rozdráždené, zvláčňujúcim krémom patrične neošetrené? Potom sa to celé začne triasť, pozerám na vzďaľujúcu sa zem, aby som stále len tú letušku nefixoval a v tom momente mi napadne, čo by sa stalo, keby sa zem zrazu prestala vzďaľovať a začala sa namiesto toho približovať. Mali by sme tak dve-tri minútky života pred sebou, všetci ako tu sme, aj s pilotmi, letuškami a pasažiermi z business class, ktorých ani dvojnásobná cena letenky nespasí, akurát ich príbuzní možno dostanú prednosť pri identifikácii.

Podľa toho, čo som videl vo filmoch, väčšina pasažierov by sa mala po chvíľke úvodného jačania začať modliť. Nie je to celkom pre mňa. Modliť sa neviem a navyše ak je Vševediaci naozaj vševediaci, tak ho takýmto last minutom neobabrem, a ak by som ho tým náhodou aj obabral, znamená to, že nie je až taký vševediaci, a preto sa vrcholne neoplatí zaoberať sa ním práve posledné tri minúty života. Čo teda s tým časom, aby bol plnohodnotne využitý?

Obvykle presne vieme, alebo nám to pripomenú milí rodičia a kamaráti, čo sme kedy robili prvýkrát, dokonca aj pri veciach, ktoré priamo nesúvisia so sexom. Ale kto z vás má predstavu o tom, čo by mal spraviť ako posledné, alebo aspoň na čo by mal rýchlo myslieť, ak z ničoho nič zistí, že už má za sebou vlastne 99,9% životnej púte, i keď si doteraz myslel, že nemôže byť ani v polovici?

Muzikanti na potápajúcom sa Titanicu hrali až do samotného konca (v skutočnosti možno zdrhli do záchranných člnov po treťom takte, ale vo filme hrali až do konca a bolo to také romantické). Bol to vrcholne profesionálny prístup, niečo ako keby naša letuška stihla ešte poroznášať chladené nápoje, aby pri modlení pasažierom v ústach nevyschlo. Ale je absolútna oddanosť práci to pravé v tejto chvíli? Veď nežijeme len pre prácu a vedenie firmy to už aj tak nestihne oceniť.

Nebude lepšie rýchlo sa začať v duchu lúčiť so svojimi blízkymi? Len či sa to dá v tom strese tak rýchlo vyfiltrovať, aby sa na každého dostalo. Poprípade komu venovať úplne poslednú spomienku? Rodičom, alebo manželke? A ak manželke, tak terajšej, alebo tým pred ňou? Tí, čo prežijú, zvyknú vravieť, že si nechali pred očami premietnuť v krátkom napínavom zostrihu celý svoj život. Otázka je, čo sa premieta tým, ktorí neprežijú a či vôbec stihnú mládenci v tej rýchlosti založiť film?

Možno že posledné chvíle si treba nejako nacvičiť a dopredu premyslieť. Preventívne všetko potrebné spísať na papier a ten mať stále poruke, aby človek v rýchlosti na nič nezabudol. Čo môže byť horšie, ako zomrieť s pocitom, že som mal na poslednú chvíľu spraviť niečo celkom iné? Úprimne povedané, čím nad tým viac premýšľam, som stále zmätenejší, len sa mi zdá, že je to veľmi dôležité. Dôležitejšie ako dobrá hudba na pohrebe. Čo ak práve posledná myšlienka má nejaký špeciálny význam?

Táto téma si zaslúži viacej publicity, nech ľudia premýšľajú. V Brave by mali vedľa rubriky „Tenkrát poprvé“ uvoľniť priestor aj pre „Tenkrát naposled“, celebrity nech sa vyjadria, kde sa len dá, čo by narýchlo urobili oni, keď by to na ne prišlo. Ak nič iné, hádam si aspoň budeme pri všetkom vážiť každý jeden raz, nielen ten prvý. Veď už Peter Nagy ešte kedysi, keď mal vlasy, spieval o tom, že „... ako posledný krát“ a tie slová nás, veruže, hriali pri srdci.

Ďalšie články zo štvrtka 16. marca 2006
Peter Petro: Málokto vie, čo dokáže ušľachtilé šampanské
Tomáš Čejka: Mačací pazúr zvyšuje imunitu
Ľuba Lacinová: Náučný chodník, ba až diaľnica k počiatkom počatia