Zsabka a Petrovics: Príbeh dvoch slovenských géniov z Pešti

Niekedy sa zmieňujem o svojom aute ako o žabke. Niekto by si mohol pomyslieť, že to robím pre akýsi atavizmus a nechuť k modernému životu a nástojím na tom, aby sa i mechanické produkty aspoň v mojej predstavivosti trochu poľudštili. To je síce pravda, ale v tomto prípade sa slovom žabka zmieňujem aj o našom slávnom rodákovi Ľudovítovi Zsabkovi (1872-1938), zakladateľovi slovenského autopriemyslu. Raz som Zsabku pri rozhovore s priateľmi – kanadskými Slovákmi, veľkými národovcami – len tak mimochodom spomenul, ale nik z prítomných o ňom absolútne nič nevedel. Zhrozil som sa. Jánošík, Murgaš, Banič, to áno, o nich vedeli, ale Zsabka akoby neexistoval. Začalo ma to trápiť a v noci som nemohol zaspať. Čo ak ani moji čitatelia o ňom nevedia. Možno o ňom na Slovensku nevie už nik a keď to nepoviem ja, tak už potom asi nikto. Toľko na úvod.

Ľudo Zsabka sa narodil v Banskej Štiavnici v rodine baníckeho mechanika-strojára a už od mladi sa venoval opravám zámkov, pomáhal otcovi so strojmi a napokon, keď ho otcov brat Štefan, majiteľ veľkej dielne v Pešti, požiadal o pomoc so vzrastajúcim obratom a nedostatkom talentovaných mechanikov, Ľudov otec mu poslal do učenia a na pomoc svojho syna. Strýko so synovcom si padli, ako sa hovorí, do oka a pustili sa do práce. Zbohatli. Tu sa strýko Ľudovi zveril s plánmi, ktoré dostal od svojho bratranca Šaňa Petrovicsa, ktorý žil dlhé roky v zajatí na Sibíri a tam dostal nápad postaviť „koč bez koňa“, ako sa raz v písme bol vyjadril. Pravda, už vtedy sa aj inde v Európe pasovali s automobilovým problémom, ale keď Ľudo uvidel plány strýka Šaňa, spomenul si na svoj chlapčenský sen, v ktorom sa videl za volantom automobilu, už keď mal osem rokov! To znamená v roku 1880! Tak niekedy osud zaklope na okienko malého človeka a pozve ho na veľké dobrodružstvo života.

Zsabkovci postavili dva prototypy svojho auta ešte pred koncom storočia a hoci sa základný nápad strýka Šaňa zachoval, po roku 1900 sa rozhodli pre radikálny čin, čo sa týka pohonu auta. Ale ešte predtým treba povedať pár slov o strýkovi Šaňovi, sibírskom zajatcovi.
Na Sibíri sa ocitol po vojne roku 1848, keď Maďari prehrali vojnu s Rusmi, a hoci bol Šaňo Petrovics čistý Slovák z dobrej evanjelickej rodiny, narodil sa v Pešti (krstil ho Jan Kollár!), tam vyštudoval a stal sa slávnym, musel ísť teda za Maďarsko aj bojovať. Ako mladík bol veľmi talentovaný a pod pseudonymom Alexander Petófi napísal plno všelijakých básničiek, ktoré sa Maďarom vraj veľmi páčili a kade chodili, tam ich hneď nahlas recitovali, hrdo vydúvali prsia ako pávy, mužne sa po pleciach potľapkávali a rozprávali o slobode, o Maďarsku a maďarskej slobode a o slobode Maďarska a tak stále dookola, ako to Šaňo v tých básničkách bol napísal, veď on už vedel, ako Maďarov vyhecovať a čo sa im bude páčiť. Ovládol to svoje básnické remeslo dokonale. Nuž ale v sibírskom zajatí mu básne boli nanič. Tam keď si chceš niečo zarecitovať a nadúvať sa v inej reči, tak za tebou príde ruský mužík s flintou a bach ťa pažbou odzadu do zátylka. Druhý raz už dáš pokoj. Aj bez toho si Šaňo všimol, že všetci okolo rozprávajú po rusky a on tomu rozumel, tak akýže to Maďar? A preto keď sa stretol s krásnou Ruskou, vzal si ju bez básnenia za ženu a zabudol nielen na pseudonym, ale aj na básne, veď mal pravidelný sex a stal sa praktickým človekom a mnohodetným otcom. Pravda, nezabudol na svoju veľkú lásku z detstva – strojarinu. Otvoril si dielnu, zbohatol a korešpondoval s bratrancom Zsabkom z Pešti. Zomrel zanedlho nato, ako mladý Zsabka so svojím strýkom začali projektovať svoj druhý model. Jeho potomkovia emigrovali po boľševickej revolúcii do Mandžuska a odtiaľ do Kanady. Tam si skrátili meno na Petro a všetci, čo ich poznajú, sa ma do omrzenia pýtajú, či im nie som rodina. Tak ešte raz: NIE!

Trochu nerád a s nechuťou sa musím zmieniť aspoň stručne o pohone auta, ktoré vyprojektoval Zsabka so strýkom. Zsabka model „H“ z roku 1913 bol hybrid s elektrickým a dieselovým motorom, teda automobil na svoje časy natoľko revolučný, že ho všetci naslovovzatí odborníci ignorovali ako výplod chorej predstavivosti. Odmietali podporiť masovú výrobu. Ale čo s ním, keď bol? To je tá otázka. Všetci sme veľkí machri pri posudzovaní možného a nemožného a ani si neuvedomujeme, ako sa tým obmedzujeme, tým odmietaním všetkého nového, ale aj všetkého nášho, čo sa nám nehodí do krámu.

A čo sa stalo so Zsabkovcami? Museli sa preorientovať a skončili ako hlavní dodávatelia strojov pre budapeštianske metro, ktoré, ako samotnú Pešť, postavili Slováci. Iba náš dnešný popletený nacionalizmus nám nedovolí vidieť, že vtedajší Slováci vôbec necítili, že budujú niečo pre cudzích, veď len hen, v čase Veľkomoravskej ríše, sa Slovensko rozprestieralo až pod Balaton. Že sa to teraz volá ináč, je len historická náhoda.

Ale to je už iná história. Mne šlo o to spomenúť aspoň narýchlo Zsabku a Petrovicsa, dvoch géniov-automobilistov, na ktorých môžeme byť naozaj všetci (aj Maďari) hrdí.