Náučný chodník, ba až diaľnica k počiatkom počatia

Kniha s názvom Vagína a čiernobielym aktom v štýle erotických fotografií z počiatku minulého storočia na prebale môže v potenciálnom čitateľovi vyvolávať šteklivé asociácie a falošné nádeje. Kniha Catherine Blackledgeovej nie je ľahkou erotickou literatúrou. Jej čítanie neodsýpa, zato kniha čitateľa zasype ešte väčším množstvom informácií, než by podľa jej nie celkom zanedbateľnej hrúbky čakal. A hoci získa odpovede aj na otázky, ktoré by mu v živote nenapadli, napadnú mu pri jej čítaní nové, na ktoré by bez nej sotva prišiel.

Dejiny uvažovania o vagíne majú minimálne 30 000 rokov. Pred 30 000 rokmi, dávno pred vynájdením písma, ľudia ryli do kameňa, vyrezávali z dreva, modelovali z hliny, maľovali na rôzne materiály. Z tých čias pochádzajú staré sošky žien, centrom ktorých sú zobrazenia ich vagín. Niektoré sedia so široko roztiahnutými nohami. Iné stoja a vyzývavo si dvíhajú sukňu. Našli sa aj samotné oválne vulvy, vyryté do pieskovcových stien jaskýň. Sochy žien odhaľujúcich svoje pohlavie sú však i oveľa mladšie. V stredoveku boli rozšírené napríklad na Britských ostrovoch. Oválne vulvy patria k západnej kultúre. Blízky i Ďaleký východ používal skôr symboliku na špici stojaceho trojuholníka. Nachádzame ho priamo na sochách žien, ale aj ako samostatný ornament. Aký bol zmysel a účel týchto zobrazení? Bez písomných dokladov môžeme o tom uvažovať iba na základe analógií. Catherine Blackledgeová ich interpretuje prostredníctvom kultov, ktoré sú mladšie, a teda popísané. Podľa nich má vagína magickú moc. Pohľad na ňu odplašuje démonov, povzbudzuje plodnosť polí a upokojuje rozbúrené živly. Rituály odhaľovania vagíny sú známe v Egypte, Grécku, Taliansku, Írsku, Polynézii. Ale nie všetky mýty sú kladné. Známe sú príbehy o ozubených mäsožravých vagínach, ktoré kastrovali či vraždili mužov. A príbehy hrdinov, ktorí ich skrotili a zneškodnili vybitím ich zubov.

Vagíny sú zobrazované dodnes. V našej západnej civilizácii vzniklo spoločenské tabu. Realistický obraz Gustava Courbeta Pôvod sveta z roku 1866 spôsobil škandál a temer sto rokov nebol verejne vystavovaný. Nepohoršil odhaleným ženským lonom, pohoršil zobrazením jeho bohatého ochlpenia. Spoločenské tabu medzičasom opäť zaniklo a opäť sa k nemu niektorí vracajú. Milým paradoxom je, že tabu neukazovania ochlpenia vagíny dodržujú práve najmenej prudérne ženy.

Silueta ženských pohlavných orgánov s maternicou, vajíčkovodmi a vaječníkmi pripomína siluetu býčej hlavy s rohmi. Aj takéto obrazy nachádzame už od praveku. Prehistorická Venuša z Lausselu datovaná 24 000 rokov pred Kristom drží v jednej ruke roh s trinástimi zárezmi a druhou rukou mieri na svoje genitálie. Vo vykopávkach z obdobia rokov 6500–5500 pred Kristom v Çatal Hüyük (dnešné Turecko) nachádzame zobrazenia ženských bohýň a býčích hláv s rohmi. Kresba zo šestnásteho storočia ukazuje štylizovanú býčiu hlavu nakreslenú priamo v lone ženy. Súvislosť na tejto kresbe je nesporná. Ostatne, vtedy už boli pitvy ženských tiel oficiálne povolené. Ale mohli ľudia 24 000 či 6500 rokov pred Kristom tak dobre poznať anatómiu svojich tiel? Ekofeministky zvyknú oblúk podobný rohu, taký, na akom často jednou nohou stoja sochy panny Márie, dešifrovať ako mesačný oblúk a považujú ho za symbol menštruačného cyklu. Trinásť zárezov na rohu Venuše z Lausselu by tomu zodpovedalo. Lunárnych mesiacov môže mať jeden rok trinásť. Tvarovú analógiu medzi vajíčkovodmi a rohmi však autorka dovádza oveľa ďalej. Mnohé jazyky nazývajú muža, ktorého podvádza manželka, paroháčom. Catherine Blackledgeová spomína Portugalsko, Španielsko, Katalánsko, Francúzsko, Grécko a Anglicko. Škoda, že nepozná slovanské jazyky – mohla pridať slovenčinu a češtinu. Mám však ťažkosti s jej interpretáciou vzniku tohto slova. Podľa nej označuje muža, ktorého manželka má v rohoch vagíny spermie cudzieho muža. Označenie paroháč sa medzi ľuďmi zaužívalo dávno. Boli už vtedy natoľko zľudovené znalosti anatómie a mechanizmu oplodnenia? Spermie boli objavené až v roku 1677. Na to bol potrebný dobrý mikroskop.

Vagínu objavil Kolumbus. Presnejšie, v roku 1559 ju pomenoval taliansky lekár Matteo Colombo. V latinčine vagína znamená puzdro na meč, teda pošvu. Pomenovanie popisovalo jej tvar i účel – puzdro, do ktorého sa vsúva penis. Doplnkový tvar mužského a ženského pohlavného orgánu upútal už dávno predtým a bol zdrojom pre nás sčasti smiešnych a sčasti iritujúcich interpretácií. Podľa Aristotela a Galéna (2. storočie po Kristovi) je vagína i penis ten istý orgán, len u ľudí, ktorí majú v tele príliš malé množstvo tepla, sa penis nemohol vychlípiť navonok a zostal obrátený dovnútra vo forme vagíny. Žena je podľa Aristotela iba zmrzačený muž. Galénos ju dokonca nazýval netvorom.

Vagína získala v behu dejín a kultúr mnohé pomenovania. Zlatá terasa, brána drahokamov, nefritová jaskyňa, srdce pivonky, palác detí, purpurová puklina, kunda, šuška, piča. Synonymá z kultúr geograficky od východu k západu. Nefritová jaskyňa môže byť predmetom preduchovneného kultu a zbožňovania. Nemôže byť nadávkou. Piča nadávkou byť môže a je. Môže byť objektom živočíšnej vášne a pudu. Urobiť ju centrom duchovného kultu – ťažko. To, ako objekty pomenujeme, priamo súvisí s tým, ako s nimi nakladáme. Vo východných kultúrach má vagína desiatky poetických pomenovaní, ktoré sa nepoužívajú a ani sa nedajú použiť ako nadávka a nie sú predmetom spoločenského tabu. Na západe má vagína výrazne menej mien, mnohé z nich sa používajú predovšetkým ako nadávka a prakticky všetky sú predmetom spoločenského tabu.

Vagínu nemajú iba ženy, majú ju samice všetkých živočíšnych druhov, ktoré sa sexuálne rozmnožujú. Rozvoj prírodných vied a medicíny priniesol úžasné množstvo poznatkov o jej anatómii, funkcii, o tom, ako je riadená nervovou sústavou a endokrinnými žľazami. Od počiatku novoveku sa vedci podriaďovali dobovej ideológii. A tá nadväzovala na aristotelovskú koncepciu ženy ako zmrzačeného muža. Z dnešného pohľadu bizarným výsledkom neprirodzeného chápania ženskej sexuality bolo liečenie určitých chorôb stimuláciou vnútorných stien vagíny. V devätnástom storočí na to lekári používali mechanický vibrátor, poháňaný šliapaním, vodou alebo plynom. V roku 1903 ho napokon výrobcovia miniaturizovali a elektrifikovali ako piaty domáci spotrebič, po šijacom stroji, ventilátore, variči a hriankovači. V tom čase ho novinové inzeráty ponúkali medzi ostatnými spotrebičmi skôr ako relaxačnú, než ako erotickú pomôcku.

Súčasný obraz vagíny je komplexný. Vieme, že nie je pasívnym orgánom, prijímajúcim mužove spermie a plniacim funkciu inkubátora pre dieťa. V skutočnosti je orgánom aktívnym. Vyberá si spermie, ktoré použije na oplodnenie svojho vajíčka. Vagíny niektorých samičiek dokonca môžu skladovať spermie od viacerých samcov, kým si z nich vyberú tie najvhodnejšie pre zdravie svojho potomstva. Vagína je navyše bohato inervovaný sval, ktorý môžeme riadiť vôľou – len mnohým ženám tu a teraz to nikto neprezradí a nikto ich to nenaučí. Vagína môže byť orgánom hlbokej zmyslovej rozkoše. Sú časy, priestory a kultúry, ktoré túto jej funkciu podporujú a rozvíjajú. Sú časy, priestory a kultúry, ktoré ju, naopak, potláčajú. Novovek priniesol procesy s čarodejnicami. Moderná západná kultúra má relatívne milosrdný systém spoločenských tabu. Ženská obriezka rozšírená v Afrike je krutá. Ženy pripravuje nielen o rozkoš, často aj o život.

Na zmyslovom zážitku, ale i na výbere vhodného partnera sa podieľa aj čuch. Pohlavné orgány ženy i muža vylučujú špecifické vône, ktorými ľudia spolu komunikujú. Ženy podľa vône muža dokážu – na podvedomej úrovni – rozoznať partnera, s ktorým môžu splodiť najzdravšie potomstvo. Podľa toho, akí muži sú v okolí k dispozícii, ženy môžu mať ovulačné alebo anovulačné cykly. A ženy žijúce v priestorovej blízkosti si prostredníctvom týchto vôni môžu zosynchronizovať ovuláciu, aby sa vzájomn

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [19]