O hrôzostrašnej alergii

Na svete sú všelijaké neduhy a posledné správy potvrdzujú, že nič sa tak po svete nerozširuje ako pliaga alergická. Alergia na všetko možné sa šíri priam epidemicky a nik nevie, čo si s tým počať. Ani ja.
Vinník sa už našiel. Je ním náš nenormálny štýl života, naše spoliehanie sa na hotové priemyselne pripravené jedlá, na chemikálie v našom prostredí, na umelé látky, do ktorých sme oblečení, na ktorých spíme, do ktorých si odkladáme naše vzácne veci, na spotrebiče, ktoré vyžarujú nebezpečné látky a vlny (mobily, monitory, sporáky a podobne). Sme obklopení umelými hmotami a to nás hormonálne devastuje, ničí naše prirodzené sklony, mení ženy na mužov a naopak. Na dôvažok nás strašia už dokázanou možnosťou nákazy z vesmíru, ktorý nás neustále bombarduje kométami a meteormi prinášajúcimi na našu malinkú Zemičku ozrutné množstvo nebezpečných a nákazlivých látok. Takže, komplexne vzaté, nik z nás neunikne.

Aj ja mám alergiu. Nie však na umelé hmoty, ale na umelých ľudí. Chcem sa s nimi vážne rozprávať. (Čože? Chcem? Čo to je za hlúposť? Veď ja ich nemôžem vystáť!) No vidíte. Nemusím vysvetľovať. Trápi ma to od mladosti.
Asi preto som emigroval. Nedokázal som to už počúvať s vážnym výrazom, okrem výrazu bolesti. Samozrejme, že emigrácia nič nevyriešila. Chvíľu sa mi zdalo, že som medzi úplne inými ľuďmi, ale to bolo len preto, že som ešte dobre nechápal, čo sa vlastne dialo. To preto dokáže o veľmociach hovoriť tak krásne len človek, ktorý v nich nežije. Je komické čítať vyhlásenia čitateľov našich denníkov na adresu Ruska, Nemecka, USA, Francie, Británie, alebo Číny a Indie plné autoritatívnej istoty, ktorú nik, kto žije v tých štátoch, nemá, okrem platených propagandistov, ktorí sa doma od hanby upíjajú k smrti. Keď moja alergia v emigrácii nezmizla, šiel som za lekárom.

Doktor hneď vedel, o čo ide. Povedal mi, že so mnou sympatizuje, ale farmakológia vraj proti mojej alergii ešte nič nevynašla. Len laxatíva. Ale aj tie fungujú len dočasne, keď človeka prinútia myslieť na iné veci. Poradil mi, aby som si našiel profesiu, kde by sa moja alergia nejavila ako paralyzujúci hendikep.
Spomenul prospektorstvo, čiže hľadanie zlata a drahých kameňov v divočine na severe. Že vraj by som sa vyhol ľuďom. Aj traperstvo (kladenie pascí na zver s drahou kožušinou) by sa hodilo. Melancholickým povahám vraj radí výlučne pohrebníctvo, ale to by mne s mojím šašovstvom príliš nesadlo. Pochopil, že som nanešťastie takzvaný „intelektuálsky typ“ (a tu nasadil výraz, z ktorého som pochopil, že nech povie čokoľvek, nie je mi už pomoci) a týmto typom radí jedine profesorstvo v nejakej exotickej oblasti – navrhoval šamanizmus, prípadne ruskú klasickú literatúru (Dostojevský o podobne). Vysvetlil mi, že napríklad pri šamanizme je ťažko blbnúť na kvadrát až tak radikálne, aby sa to niekomu zdalo čudné, a kto sa raz zahĺbi do Dostojevského, tomu nie je do smiechu, ľudia sa ho stránia a obvykle ho nechajú na pokoji. Prospektorstvo aj traperstvo, hoci eminentne zdravé aktivity, boli pre mňa, mestského človeka, ktorý nutne potrebuje dámsku spoločnosť, a dokonca už mal aj rodinu, celkom na nič, mal som na výber len medzi šamanizmom a Dostojevským.

Nebojím sa priznať: k šamanizmu mám veľmi blízko, lebo som vyrastal pod viechou. Chápem, samozrejme, že pri šamanizme ide o typ duchovnej opitosti, či pretvorenia sa do inej dimenzie, respektíve inej, paralelnej reality, kde človek zrazu vidí veci, ktoré laikovi zostávajú utajené. Ale to som videl tak či tak, aj bez šamanského tanca. Mal som tušenie, že k šamanizmu mám prirodzené sklony a keby som sa stal profesionálnym šamanom, tak by som to poriadne roztočil a potom zbohom rodina, ako sa hovorí. Viete, čo myslím.
Zostala mi posledná profesia spomenutá dobrým doktorom. Musím povedať, že mal pravdu. Dá sa to zniesť. Alergia síce nezmizla, ale existuje v podmienkach, kde nepôsobí až tak rušivo, ako by pôsobila, keby som bol, napríklad, rušňovodičom alebo riaditeľom strednej školy, prípadne gigolom či šéfom politickej strany. Pravda, aj pri profesúre sa musí schôdzovať (ako ináč?), ale mne to odpustili po tom, čo som sa párkrát odtrhol z reťaze. Keď sa odtrhnem z reťaze pri prednáške, dá sa to pripísať svojráznemu pedagogickému štýlu.

To, že sa zatiaľ moja alergia ako-tak dá zniesť, však neznamená, že som hluchý a slepý k podobným ochoreniam iných ľudí. Viem ich dokonale rozpoznať, i keď sa skrývajú pod maskou známeho politika svetovej reputácie, veľkého umelca, či nejakej krásavice, ktorej sa nik nepozrie pod jej mejkap. Ja, naopak, akoby som bol prírodou obdarený nejakým röntgenom na alergiu môjho typu, a preto ich bez strachu kontaktujem a varujem a podľa možnosti im aj spontánne radím. Ale ľudia nie vždy a nie celkom radi prijímajú ponúknutú pomocnú ruku. Koľkokrát potom človek musí na polícii dlho do noci vysvetľovať, o čo vlastne ide! Veď koľkokrát ma museli vyzdvihnúť na pohotovosti, kde ma už stihli znovu zošiť dohromady a chceli sa ma čo najskôr zbaviť, alebo keď ma, naopak, pristihli v nejakom moteli in flagranti s krásavicou, ktorú som pred touto alergiou nielen varoval, ale jej aj ukazoval zopár účinných jogistických cvičení, ktoré jej mohli pomôcť! Prečo ma ľudia musia vyrušiť vždy v najlepšom?

Veď preto to aj píšem. Uvedomujem si, že nie som na svete sám, že sú aj druhí, ktorí takto trpia a keď si to prečítajú, tak sa im možno na duši trochu uľaví a snáď sa i pousmejú. Čo viac treba na tomto smutnom svete?

Ďalšie dnešné články:
Eva Borušovičová: Sexuálny škandál v zákulisí SuperStar
Lukáš Krivošík: Antiglobalisti ešte budú na Busha nostalgicky spomínať
Miroslav Ulman: Marcové novinky: panter, rafťáci a krokodíly