Pokrok sa odkladá

Podobne ako asi každý Slovák, aj ja mám kopec kamarátov, ktorí sa za prácou, štúdiom, či jazykom vybrali po našom vstupe do EÚ na britské ostrovy. Domov sa húfnejšie vracajú najmä na Vianoce a v lete, aby po týždni-dvoch opäť odleteli do Írska alebo Spojeného kráľovstva. Nasledujúce pozorovanie netreba považovať za reprezentatívne, ale všimol som si u mojich známych jednu opakujúcu sa pravidelnosť. Zo zahraničia sa, samozrejme, vracajú skúsenejší, priebojnejší, no popri tom zároveň v istom zmysle netolerantnejší.

Prinesú nám vracajúci sa Slováci pokrok?
Spomínam si, že keď sme vstupovali do Európskej únie a Británia nám spolu s Írskom otvorila pracovný trh, jeden ľavicovo-liberálny hurápokrokár sa v novinách zastrájal, že exodus Slovákov neskôr po ich návrate spôsobí hlboký spoločenský prerod. Argumentoval, že britská spoločnosť je osvietená, spoločensky liberálna, vyznávajúca hodnoty multikulturalizmu, či ekologickej zodpovednosti a vládne jej slávna „new labour“, ktorá tradičné ideologické delenie na ľavicu a pravicu dávno hodila za hlavu.

Podľa logiky daného autora mali mladí Slováci na Ostrovoch okúsiť, ako vyzerá „pokroková“ spoločnosť. A neskôr, keď sa natrvalo vrátia domov, vybavení náležitým sociálno-liberálno-enviro-femino-multikulturálnym softvérom, vyženú zo Slovenska puch tradicionalizmu, predsudkov a katolíckeho tmárstva. Dá sa pripustiť, že načrtnutá myšlienka má isté racio. Ale naplniť by sa mohla, len keby všetky sociálno-liberálne trendy, ktoré ovládli západnú Európu, naozaj fungovali. Keby išlo naozaj o nejaký ďalší stupienok vo vývoji civilizácie a nie o slepú uličku ústiacu do priepasti.

Opäť zopakujem, že nechcem moju skúsenosť paušalizovať, ale mám známych, ktorí dlhodobo žijú v Anglicku, nikdy nič nemali proti iným kultúram, ale po svojom návrate sa s odporom vyjadrujú najmä o moslimoch. Indov ešte rešpektujú, ale „Pakoši“ a iné blízkovýchodné národnosti sú u nich na čiernej listine. Keď človek pátra po koreňoch tejto averzie, dopracuje sa k rôznym negatívnym zážitkom a pozorovaniam. Tie (ako by povedali ľudia proti rasizmu, „islamofóbne“) predsudky sú zväčša založené na prostých skúsenostiach.

Keď orientácia obťažuje
Ďalšia vec sú homosexuáli. Môj kamarát Matej bol pred svojím odchodom do Anglicka uvedomelým zástancom registrovaných partnerstiev. Často sme nad pivom mávali ohľadne toho výmeny názorov. Dnes svoj vtedajší postoj odôvodňuje tým, že žiadneho skutočného homosexuála na Slovensku nepoznal. V Londýne mal však za susedky dve lesbické ženy. Žiadne silikónové blondínky, aké vystupujú v pornofilmoch. Skôr také maskulínne typy. Každopádne, môj osvietený a toleranciou sršiaci kamarát sa s nimi okamžite zoznámil.

Zo začiatku sa mu tie dve zdali exotické a zaujímavé, no po istom čase sa mu všetci homosexuáli sprotivili. Vraj každý gay, ktorého spoznal, stále potreboval riešiť a rozoberať svoju orientáciu a napriek všetkým výhodám zavedeným pre homosexuálov labouristami, sa domnievali, že spoločnosť im dlží čosi viac. Šokoval ho tiež ich paranoidný pocit, že britská spoločnosť je naďalej vo svojom jadre homofóbna a vláda by pre skutočnú toleranciu mala urobiť ešte hento alebo tamto.        

Jeden z argumentov, ktoré na mňa Matej vyťahoval v krčmových diskusiách pred jeho odchodom do Anglicka, bol feministický evergreen o „patriarchálnej katolíckej rodine, kde otec-alkoholik mláti ženu a zneužíva svoje deti“. Na Ostrovoch ho to prešlo, lebo si všimol, že v novinových správach o zločinoch sa tam akosi často opakuje jeden vzorec. A to prípady, keď boli deti zneužívané biologicky nespriaznenými druhmi ich slobodných matiek.

Aký typ pokroku?
Nepoznám človeka, čo by strávil vo Veľkej Británii dlhší čas, vrátil sa odtiaľ a bol nadšený z multikulturalizmu, politkorektúry, rozkladu rodín alebo stavu britskej spoločnosti. Kritizujú sa aj také veci ako nevychovanosť britskej mládeže (dôsledok pokrokových výchovných metód, podľa ktorých sa dieťaťu hlavne nemajú klásť žiadne medze) alebo existencia nezamestnateľnej domácej triedy, ktorá už niekoľko generácií žije na podpore.

Našim ľuďom sa však páči, že tam základné veci fungujú, dá sa tam zarobiť a ak v niečom môžu vracajúci sa Slováci priniesť pokrok, tak v tomto: požadovať od politikov zodpovednosť, žiadať kvalitné verejné služby a napomôcť svojou zahraničnou skúsenosťou k väčšej profesionalite služieb súkromných.

Slovensko je krajina, kde až zajtra budeme mať veci, ktoré inde boli už včera. Avšak naše zaostávanie netreba vnímať výlučne ako negatívum. V istom zmysle je to tiež príležitosť, aby sme si rozvážne a aj na základe skúsenosti druhých vyberali, aký druh pokroku si na Slovensku želáme a aký nie. Naivní hurápokrokári sa často domnievajú, že všetko nové a módne je zároveň lepšie než to staré. To, samozrejme, nie je pravda. A je extrémne nezodpovedné navádzať niekoho, aby odvážne urobil krok vpred, ak sa pred ním nachádza už len priepasť. Ani v slepej uličke sa človek nedostane ďalej bez toho, aby zaradil spiatočku.