Oportunisti – slovenská dynastia

Keď som si nedávno v jednom týždenníku prečítal, že otec istého nemenovaného politika mal byť donášačom Štátnej bezpečnosti a starý otec blízkym spolupracovníkom Hlinkovej gardy, napadlo mi, že keby sa novinári viac pohrabali v archívoch, možno by našli aj nejakých maďarónskych predkov.

Názorové kotrmelce v slovenských dejinách
Nebolo by to žiadnym prekvapením. Keďže na Slovensku sa v minulom storočí menili režimy každú chvíľu, mnoho ľudí zažilo počas svojho života veľké názorové metamorfózy. Ku koncu 19. storočia, keď bola maďarizácia najtuhšia, sa veľa rodených Slovákov pragmaticky začalo hlásiť za Maďarov. Títo ľudia chceli len absolvovať normálnu profesionálnu dráhu, z ich perspektívy nemohli tušiť, že sa tisícročné kráľovstvo svätoštefanskej koruny onedlho rozpadne, a tak sa jednoducho vzdali svojej identity, ako sa od nich očakávalo.

Máloktorý rodoľub, čo chodí šaškovať s vlajkou k hrobu prezidenta vojnového slovenského štátu, vie, že napríklad Jozef Tiso sa zvykol za Uhorska podpisovať ako „Tiszo József“, o takom „Tuka Bélovi“ ani nehovoriac. Keď v roku 1918 vznikla Československá republika, prakticky zo dňa na deň sa na našom území objavilo niekoľko desiatok tisícov Slovákov, ktorí už boli spolovice asimilovaní, no so zánikom Uhorska našli opäť svoju pôvodnú identitu. Ich prevrátenie kabátov sa riešilo zväčša zmierlivo.

Zaujímavé je, že aj keď bol Andrej Hlinka pred prvou svetovou vojnou súdený za protištátnu činnosť, po vzniku ČSR nebránil prieniku Novoslovákov do HSĽS. Pravica tak po roku 1918 trpela podobným problémom ako ľavica po roku 1989 – nadmerným množstvom „starých štruktúr“. Keď sa hovorí o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, vždy sa buď paušálne glorifikuje, alebo odsudzuje. Pritom táto strana sa menila a vyvíjala v čase, navyše vždy v nej existovali rôzne krídla. V dôsledku toho, že bola na Slovensku najsilnejšia, lákala často oportunistov.  

Keď prišiel po druhej svetovej vojne ďalší politický zlom, mnohí prospechári z radov HSĽS, dokonca aj z Hlinkovej gardy, pohodlne vplávali do štruktúr komunistickej strany. Existujú židovskí pamätníci, ktorí sa po vojne chceli vrátiť do svojho domu a s hrôzou zistili, že v ňom býva gardista, ktorý ich nakladal do vagónov, ale tentoraz bol z neho oddaný súdruh. O štyridsať rokov neskôr sa internacionalisti a falšovatelia národných dejín v službách štátostrany, ktorí pred národom zatajovali Štefánika, stali zo dňa na deň nadšenými prívržencami samostatného Slovenska. A šarapatia tu dodnes.

Malý námet na generačný román
Samozrejme, jeden ľudský život nestačí na to, aby pokryl všetky vyššie zmienené prevrátenia kabátov. Ale na generačný román o fiktívnej slovenskej rodine oportunistov by to stačilo. Len si to predstavte:

Hufnágel István – narodený ako Slovák, na štúdiách pomaďarčený, neskôr robí dedinského učiteľa na Hornej zemi, kde bije žiakov po hlave, lebo sa nevedia naučiť otčenáš po maďarsky. Keď vznikne ČSR, uteká pred rozzúreným davom a začína svoj život nanovo, pod poslovenčeným menom v inej dedine. Svoje deti vychováva v tvrdom autonomistickom duchu.

Štefan Hufnágel ml. – Hejslovák, čo nemá rád Čechov a židov. Po vzniku vojnového slovenského štátu arizuje a pôsobí v Hlinkovej garde. Po víťaznom februári člen Ľudových milícií. Dostal ho tam strýko, ktorý bol už za prvej republiky oddaným komunistom a teraz sa revanšoval, že ho Štefan počas vojny nechal behať po slobode a stretávať sa s inými komunistami.

Arnošt Hufnágel – Štefanov syn. Pôvodne apolitický, ale po roku 1969 vetrí príležitosť a vstupuje do normalizačnej komunistickej strany. Navyše je mu sympatické, že komunisti dali Slovákom federáciu. Len ju ešte naplniť reálnym obsahom. Arnošt z času na čas donáša na kolegov a kamarátov. Vrcholom je udanie vlastného otca pre jeho členstvo v Hlinkovej garde. Po roku 1989 však zisťuje, že vždy bol za slovenskú zvrchovanosť a na staré kolená volí Mečiara. Svojho syna Rafaela povzbudzuje, aby sa dal na politickú dráhu.

Rafael Hufnágel – vstupuje do politiky a keďže myslí národne a cíti sociálne, Slováci ho žerú. Pravda, ide len o slogan, ktorý má zakrývať jeho nechutné obohacovanie sa na účet občanov. Napriek zjavným dôkazom investigatívnych novinárov o jeho korupcii má za sebou väčšinu národa. Vyhlásil totiž, že ide o cielenú mediálnu kampaň proti jeho osobe, organizovanú zahraničnými spravodajskými službami. Jeho dôveryhodnosť a sympatie voličov ešte stúpnu po tom, ako ožratý prejde vlastnú matku na svojom novučičkom maybachu. Obháji sa totiž tvrdením, že išlo aj tak len o Maďarku. Samozrejme, Rafael Hufnágel má syna, ktorý pokračuje v rodinnej tradícii. Robí výpaľníka v hlavnom meste...

Oportunizmus ako politický smer?
A tak rodinka genetických slovenských prospechárov vstupuje do 21. storočia. Samozrejme, dej by ešte bolo treba domyslieť do dôsledkov. Toto som len tak vydestiloval ako nápad z našich nedávnych dejín a politickej prítomnosti. Politológovia by sa mohli lepšie prizrieť oportunizmu a prezliekaniu kabátov v slovenských dejinách. Časté prevraty dokonale oddeľujú idealistov od prospechárov. Je ľahké byť zadobre s nejakým politickým smerom, keď je pri moci. No vyžaduje si pevný charakter zostať s ním, aj keď sa karta obráti a zrazu sú pri moci tí druhí.

Je to takmer nepísaný zákon slovenskej politiky: zvláštny živočíšny druh notorického oportunistu vždy tiahne k tomu, kto dominuje politickej scéne. Vidieť to aj teraz na Smere, ktorého oslňujúci úspech láka veľa prospechárov. Čiastočne aj takých, čo v 90. rokoch stavili na Mečiara, ale teraz vidia, že sympatie davu sa preniesli inam. Keby tu vznikla konzervatívna voličská väčšina, títo oportunisti by neváhali masovo vstupovať trebárs aj do OKS a zahrnúť ju finančnými darmi. Ich jediným presvedčením sú peniaze a moc. Nejakým prepracovanejším súborom politických myšlienok zväčša nedisponujú. Hovoria len to, čo chce počuť dav.   

Samozrejme, aj v iných krajinách existujú idealisti a cynickí pragmatici. Len u nás sa kontrast zdá byť krikľavejší. Možno práve pre časté dejinné prevraty, ktoré podrobujú skúškam naše charaktery. Na Slovensku je presvedčením kritickej väčšiny voličov kombinácia nacionalizmu a socializmu. Avšak jediný -izmus, ktorý vyznávajú ich volení zástupcovia, je oportunizmus.