Dozorný úrad na ochranu mládeže

Skaza jednej krčmy
V našom meste bola krčma. Keď som mal nejakých 18 alebo 19 (čo nebolo až tak dávno), práve ju otvorili a spolu s kamarátmi sme ju začali pravidelne navštevovať, pretože tam chodili najkrajšie baby v okrese a pri stolnom futbale alebo šípkach nebolo ťažké sa s nejakou zoznámiť. Vekové rozpätie návštevníkov mohlo byť vtedy od 17 do 24 rokov. Mladšie ročníky sa v podobných zariadeniach vyskytovali len zriedka.
Býval to úžasný podnik a ja som sa často prichytil, ako tam sedím aj s partiou skvelých ľudí, predo mnou pohárik a uvedomoval som si, aké je to úžasné a neopakovateľné miesto. Keď ma raz prišiel pozrieť kamarát z Bratislavy a zobral som ho do tej krčmy, tak len neveriacky žasol. Hovoril, že licencované pobočky tohto podniku by mali otvoriť v každom slovenskom meste. Ja som sa vtedy len potmehúdsky usmieval s tým, že viem, čo myslí a ak raz napíšem testament, tak moja posledná vôľa bude, že chcem byť pochovaný pod dlážkou toho podniku.

Postupne sa to však začalo kaziť. Nielenže tam chodilo čoraz viac (nám neznámych) ľudí, zároveň začala medzi nami a ostatnými návštevníkmi zívať čoraz väčšia veková priepasť. Nebolo to len tým, že ja a moji kamaráti sme sa postupne prehupli do dvadsiatky a roky pribúdali. Osadenstvo toho podniku totiž mladlo ešte rýchlejšie, ako sme my starli.
Často sa stávalo, že keď sme tam v piatok alebo sobotu večer došli, už sme si nemali kam sadnúť. Ale horšie bolo, že aj keď sa nejaké miesto našlo, začali sme si pripadať ako pedofili na brannom cvičení základnej školy. Predsa len, sedieť medzi dvanásť- a trinásťročnými deťmi nebolo to pravé. Zvlášť ak sa tam občas zjavil nejaký naštvaný rodič, ktorý odtiaľ vyviedol svoju podnapitú ratolesť, o pravidelných kontrolách polície ani nehovoriac.

Zákon na ochranu mládeže
Aby sme zahnali pocit trápnosti, ktorý sa začal čoraz častejšie objavovať vždy, keď sme navštívili ten kedysi výborný podnik, postupne sme sa presunuli inam. Každopádne, z bežného pozorovania začalo byť zrejmé, že v nočných kluboch sa v poslednom období vyskytuje nadštandardné množstvo tínedžerov, vrátane tých pod 15. V množstve slovenských miest je možné vidieť v neskorých večerných hodinách podnapitých pubertiakov, ktorí sa potácajú ulicami a sem-tam niečo ovracajú, omočia alebo len tak v návale hnevu rozbijú.

Tento neradostný vývoj si po skupine Horkýže Slíže všimla aj skupina poslancov NR SR, ktorá momentálne pripravuje návrh zákona na ochranu mládeže. Samozrejme, je úplne legitímne klásť si otázku, či je normálne, aby sa v piatok večer povaľovali po chodníkoch na mol ožraté pätnástky. Rovnako je možné pýtať sa, kde sú rodičia takýchto mladistvých a čo si o podobnom vývoji svojich detí myslia. Ak sa prijmú zákony, ktoré deťom zakážu prístup do barov alebo nariadia večierku, nemusí to byť hneď vykladané ako totalita, pretože v mnohých krajinách (napríklad v USA) obdobné právne normy fungujú.
Informácie o pripravovanom slovenskom zákone však budia značné rozpaky. Osoby mladšie ako 15 rokov sa nebudú môcť zdržiavať v reštauračných zariadeniach po 23. hodine, jedine s výnimkou od starostu obce! Deti do 15 rokov budú môcť chodiť na diskotéky len v sprievode rodičov, mládež do 18 rokov aj bez nich, no najviac do 24. hodiny.

Príliš idealistický zákon
V slovenských pomeroch je veľmi otázna vymožiteľnosť takéhoto právneho predpisu. Pokiaľ je však zákon bezzubý, jeho jediným efektom bude podrývanie právneho vedomia ako takého. Už dnes máme v Trestnom zákone (§ 175) upravenú skutkovú podstatu trestného činu podávania alkoholických nápojov mládeži. Predanie, podanie alebo iné umožnenie požitia alkoholických nápojov osobe mladšej ako 18 rokov je zase priestupkom podľa priestupkového zákona. Čo keby sa zákonodarcovia najskôr postarali o efektívnu vynútiteľnosť týchto noriem a až potom vymýšľali ďalšie, v praxi neaplikovateľné predpisy?

Ľudia nie sú šachové figúrky a nikde nie je napísané, že sa podrobia idealistickému textu zákona len preto, lebo si to želá partia poslancov Národnej rady. Je tu aj riziko zneužitia. Starostova právomoc udeľovať výnimky vytvorí priestor korupcii, rodinkárstvu a privilégiám pre kamarátov, či spriaznených sponzorov. Keď neprivilegovaný mladík uvidí, ako jeho privilegovaní rovesníci hýria po nociach s výnimkou od starostu, ešte viac to v ňom oslabí rešpekt k právu a posilní cynizmus. Nie je tiež vylúčené, že ak sa mládeži zakáže popíjanie v kluboch, presunie sa proste na prašiaky, lavičky, do vchodov, podchodov, pivníc, či parkov, odkiaľ bude obťažovať okoloidúcich a znečisťovať priestranstvo.     

No asi najväčší problém predstavuje zamýšľané vytvorenie „Dozorného úradu na ochranu detí a mládeže“, ktorý by mal zostavovať zoznamy médií a diel, ohrozujúcich našich najmladších. Predsedu má menovať ministerka práce a členov úradu zase cirkvi, stavovské organizácie, STV, SRo atď. Na Slovensku je celá kohorta zbytočných úradov, ktoré by sa mohli zrušiť zo dňa na deň, a nikto by to ani nezbadal. Za týchto okolností je vytvorenie každej ďalšej podobnej inštitúcie luxus a neodôvodnené mrhanie prostriedkami daňovníkov.

Ak regulácia, tak decentralizovaná
„Dozor“ a „ochrana“ detí by mali byť v prvom rade na rodičoch. Už len názov tohto úradu evokuje, že ide o kompetencie štátu, čo nemožno akceptovať. Mnohí rodičia chybne veria, že ich deti majú vychovávať školy a nie azda oni – čo je samo osebe dosť smutné. Na druhej strane, čo keď rodičia naozaj na výchovu svojich ratolestí kašlú? Mnohým sa zdá, že s dnešnými tínedžermi to ide dolu vodou a nám tu vyrastá agresívna a totálne „vymletá“ generácia, ktorej príslušníci nás onedlho začnú podrezávať na uliciach.

Ako už bolo naznačené, určité právne obmedzenia prístupu mladých k alkoholu či zákaz zdržiavať sa vonku po istej hodine môžu byť namieste. Ale treba dobre zvážiť formu. Nech podobné normy prijíma a následne kontroluje samospráva a nie Národná rada. Nezmyselný právny predpis na lokálnej úrovni urobí menej škody ako zlý celoštátny zákon a zase naopak – decentralizované experimentovanie na regionálnej úrovni môže vygenerovať také formy pôsobenia na mládež, ktoré nebudú podrývať právne vedomie občanov a súčasne poskytnú efektívne riešenie problému. Dovtedy treba dôslednejšie využívať možnosti, ktoré už dnes zákon pozná.