Vztýčiť národný pilier

Aj keď sa zdá, že vierolomná zrada Strany maďarskej koalície pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve zatĺkla ďalší klinec do rakvy slovenskej pravice a znemožnila najmä predsedu SDKÚ, môže ísť v skutočnosti o zásadnú príležitosť.

Štyri farby
Na Slovensku, ak použijeme isté zjednodušenie, dominujú politike štyri hlavné vektory: národný, sociálny, kresťanský a liberálny. Zanechajme teraz úvahy, či namiesto slova „národný“ by nemalo stáť „nacionalistický“ a namiesto „sociálny“ zase slovo „socialistický“. Takisto aj ten „liberálny“ vektor je pre potrebu tejto úvahy nutné chápať veľmi široko. Každopádne, na Slovensku vyhráva ten, kto zladí v politike svojej strany (alebo bloku) čo najviac z vyššie uvedených vektorov.

Napríklad HSĽS v medzivojnovom období dominovala slovenskej politike, lebo dokázala vystupovať nielen ako kresťanská strana, ale aj ako politický subjekt, ktorý dôsledne bráni slovenské záujmy zoči-voči Prahe. Inými slovami, ľudáci mali obsadený kresťanský i národný priestor, pričom dôrazom na vtedajšiu podobu katolíckej sociálnej náuky dokázali pritiahnuť aj sociálne orientovaných voličov, ktorým sa komunisti, či soc-demáci zdali príliš radikálni alebo málo slovenskí.

V 90. rokoch bol zase Mečiar kráľom, lebo on a jeho koalícia stáli na národnom a sociálnom pilieri. Tvrdili síce, že majú aj kresťanský rozmer, no ten sa podarilo väčšinovo obsadiť kádéhákom a spolu s „liberálmi“ tvorili jadro vtedajšej protimečiarovskej opozície. Zato, že sa v roku 1998 podarilo dosiahnuť ústavnú väčšinu „demokratickým silám“, môže skutočnosť, že sociálny priestor pohltila najmä SDĽ (bola vtedy treťou najsilnejšou stranou po HZDS a SDK) a rozhodla sa ísť s kresťanmi a liberálmi.

Ako sedieť na viacerých pilieroch súčasne?
Slovenské politické spektrum má len štyri základné farby, ktoré sa akurát tak rôzne miešajú. Tento záver potvrdzuje aj výsledok volieb v roku 2002. Vtedy sa podarilo vytvoriť kresťansko-liberálnu vládnu koalíciu vďaka mobilizácii na pravej strane spektra a naopak, totálnemu rozdrobeniu v národnom a sociálnom priestore, pre ktoré veľa národno-socialistických hlasov prepadlo cez hranicu 5 %. O štyri roky neskôr sa však národní socialisti poučili. Pochopili, že v slovenskej spoločnosti majú na svojej strane štrukturálnu väčšinu a ak sa vo vnútri nebudú škriepiť, môžu pohodlne vládnuť niekoľko volebných období po sebe.

Týmto vývojom sme dospeli až sem. Kresťanský pilier slovenskej politiky je dnes rozpoltený medzi KDH a vznikajúcich KDS a nie je vylúčené, že sám seba v budúcich voľbách vyšachuje touto rozdrobenosťou z parlamentu. Liberálny pilier, reprezentovaný Dzurindovou SDKÚ, čelí skutočnosti, že je v slovenskej spoločnosti úplne izolovaný. Čiastočne si za to môžu aj politici, intelektuáli a voliči, ktorí sa s týmto prostredím identifikujú. V našom politickom spektre, kde úspech závisí od „zlaďovania pilierov“, vedie averzia k národným, kresťanským a sociálnym témam zákonite k izolácii liberálov.

Aby sme však boli féroví, ide skôr o problém liberálnych elít a voličov než politikov SDKÚ. Vezmime si napríklad hysterický odpor liberálnych publicistov voči symbolickému zákonu o Andrejovi Hlinkovi, ktorého podporou chcel Dzurinda v podstate lacno preukázať, že jeho strana má pochopenie aj pre národné témy. Andrej Hlinka mal dlhodobo nadštandardne pozitívny vzťah k židom v čase, keď ekumenizmus nebol bežný a zomrel rok pred vyhlásením vojnového slovenského štátu. To však trebárs Grigorijovi Mesežnikovi nebránilo prísť s absurdnou tézou, že aj v SDKÚ sú ľudáci, lebo polovica ich klubu za symbolický zákon o Hlinkovi zahlasovala.

Boh – vlasť – kapitalizmus
O snahe SDKÚ a KDH získať si voličov z národného prostredia svedčí aj ich postoj k nezávislosti Kosova, keď obviňovali Fica, že nebráni dostatočne silno srbskú územnú integritu. Na Kosovo možno mať rôzne názory, no zaujatie tejto pozície bolo od oboch opozičných strán prezieravé. Je tu však jedna bariéra, ktorá dlhodobo bráni dvom pravicovým stranám, aby skutočne oslovili národného voliča. A tou je spolupráca SDKÚ a KDH s SMK. Proste maďarská karta pôsobí na veľkú časť slovenského elektorátu ako červené súkno, pri zamávaní ktorým sa vypína druhá signálna sústava.

Nech je ako chce, spoločné hlasovanie SNS a SMK za Lisabonskú zmluvu by mohlo byť šancou pre dve opozičné pravicové strany, aby sa nadobro zbavili bremena v podobe spolupráce s Csákyho stranou a súčasne postavili slotovcov do pozície zradcov slovenských národných záujmov – čo je v podstate aj pravda. Aby bolo jasné, toto nie je o vymenení SMK ako partnera pre pravicové strany za SNS. Skôr o vytlačení Maďarov k Ficovi (nech si tohto čierneho Petra užije sám) a odkrojení z koláča národnej časti spektra.

Aj keď sa to dnes dá považovať za fikciu, SNS je v nacionálnej rétorike obmedzená účasťou na vládnej moci. Z jednej strany ich drží pod krkom Fico, ktorý nechce, aby ho národniari nejakými výstrelkami diskreditovali v očiach PES, z druhej strany je kontrola nad eurofondmi, čo samo osebe zaručí, že Slota a spol. do euroskeptických tém nepôjdu. Veď aj prijatie euroústavy považovali ešte pred pár rokmi za vlastizradu (v čom mali pravdu) a teraz zahlasovali pokojne za Lisabonskú zmluvu, ktorá sa na 99 % zhoduje s pôvodným dokumentom.

Má to len jeden háčik
Predstavitelia KDH i politici zakladajúci KDS už pochopili, že euroskepticizmus je na Slovensku pole neorané i to, že od SMK si treba držať dištanc. V prípade SDKÚ je, naopak, záhada, prečo sa ešte nevybrali euroskeptickejším smerom. Zvlášť ak majú v susedných Čechách príklad spriaznenej ODS. Ivan Mikloš by mohol mať sto dôvodov, aby kritizoval centralizmus a byrokraciu EÚ z ekonomicky liberálnych pozícií, a to pokojne aj každý deň.

Čo sa týka SMK, považovať ju za pravicovú stranu je asi také problematické ako považovať za ňu SNS. Maďari sú tu najaktívnejší euroroztlieskavači a Pál Csáky patril dlhodobo k najsilnejším advokátom politickej korektnosti, či hovadín typu antidiskriminačný zákon. O Edit Bauerovej, ktorá by skvele zapadla do tímu Viery Tomanovej, ani nehovoriac. Už dlho tvrdím, že SMK inteligentnou pravicovou stranou nebude nikdy, mohla by však byť aspoň inteligentnou ľavicovou stranou. Dávnemu mýtu, že táto strana je akási vznešenejšia, poctivejšia, či spoľahlivejšia než bežné slovenské politické subjekty, hádam už neverí ani najväčší idealista.

Aby bolo jasné, tento text nevolá po tom, aby SDKÚ, KDH a KDS robili nejakú vulgárnu nacionalistickú politiku. Dovolím si však tvrdiť, že strategickým východiskom pravice zo slepej uličky je rozšírenie kresťanského a liberálneho piliera o pilier národný. Vo svete je bežné, že pravicové strany sú chápané aj ako strany národné. Britskí voliči zvolili v 80. rokoch opakovane Margaret Thatcherovú aj napriek ťažkým ekonomickým reformám, lebo išla do vojny o Falklandy a bola tvrdá na írskych separatistov. Inými slovami, voliči ju vnímali ako reprezentantku národného rozmeru v politike.

Keďže národný pilier je zo všetkých štyroch asi najdominantnejším pilierom slovenskej politiky, priniesla by väčšia emancipácia od SMK zvyšným dvom pravicovým stranám takmer neobmedzený rezervoár možných voličských hlasov. Zrada vo veci Lisabonskej zmluvy by mohla byť skvelou príležitosťou. Táto úvaha má len jeden há

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [53]