Radičová na hrad? Žeby už?

Je to jasné: súboj o prezidentský stolec bude zvádzať Ivan Gašparovič a Iveta Radičová. Hoci túžbu prežiť jeseň svojho politického života s prezidentskými poctami mali viacerí – najmä Vladimír Mečiar, ale aj Pavol Hrušovský.

Paradoxné je, že Radičová až tak o prezidentský úrad nestála a sprvu sa kandidatúre – s pomerne dôveryhodnou úprimnosťou –  bránila. Niet divu. Ako sociologička vie, že má na Slovensku viacero hendikepov. Napríklad ten, že je žena. Nabúrať tabu političky na vysokom poste sa nepodarilo ani Magde Vášáryovej, ani Zuzane Martinákovej a ani bezvýraznej predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej. Všetky tri síce boli a sú pôvabné, fotogenické, ale do skutočnej politickej osobnosti im niečo chýba. A nie je to iba mužský rod.

Iveta Radičová má 52 rokov, na svoj vek výborne vyzerá, pôsobí mladistvo, a dokonca i zamilovane, keď je niekde so svojím partnerom. Možno aj ona sama bola zaskočená tým, že už by mala byť prezidentkou. Predsa len sa tento post získava skôr na sklonku kariéry, no ona sa do verejného života odhodlala vstúpiť z akademickej pôdy relatívne nedávno (v roku 2005 sa stala ministerskou sociálnych vecí a až v roku 2006 vstúpila do SDKÚ). Na verejnosti sa najčastejšie vyjadrovala len k témam jej blízkym – teda k sociálnym záležitostiam, vyhýbala sa hovoriť o politike, sama zdôrazňuje, že sa drží „vecných tém“. Nikdy verejne nekritizovala ani SDKÚ, hoci v čase, keď do únie vstupovala, už bolo čo kritizovať i meniť. Radičová je ako straníčka poslušná a nerozbíja tím.

Vďaka svojej nekonfliktnosti je prijateľná aj pre časť voličov koalície, ktorým sa predsa len športový fanúšik Ivan Gašparovič vo funkcii prezidenta zdá málo reprezentatívnou postavou. Jeho ležérny spôsob vládnutia má síce svoje plusy, napríklad keď bez väčšieho odporu prednesie na summite NATO prejav, ktorý mu skoncipujú na ministerstve zahraničných vecí, ale nemálo je aj mínusov. Gašparovič nefunguje ako morálna autorita, nemá všeobecnú vážnosť a ani sa o ňu priveľmi neusiluje. On si ten úrad vyslovene užíva. Za naše dane.

Doteraz všetci slovenskí prezidenti vzišli z politických strán, bol by to aj prípad Ivety Radičovej. Lenže Radičová nechce pôsobiť ako stranícka či opozičná kandidátka. Chce zbierať podpisy od občanov a zmeniť sa na nadstranícku občiansku kandidátku. To je už ťažká vec – a vyzerá dosť naivne. To, že vzišla z politickej strany, sa už zatĺcť nedá, ale na politicky mimoriadne polarizovanom Slovensku je to prirodzenejšie a možno aj poctivejšie, aby prezidentský kandidát bol politicky jasne vyprofilovaný. Čudne by tu pôsobil človek, ktorý by sa z ničoho nič zjavil a tváril sa, že je nad politickými stranami. Že má rád mečiarovcov, dzurindovcov i palkovcov.

Ten, kto na Slovensku v posledných desaťročiach chcel verejne pôsobiť, sa skôr či neskôr musel vyprofilovať a povedať, kam patrí. To bol napokon aj prípad Radičovej, ktorá sa sprvu bránila zaradiť sa do straníckeho života. Straníckosť Ivety Radičovej teda nie je vážny problém. Prekonal ho aj Kováč, aj Schuster, aj Gašparovič.

Problém je skôr niečo iné – ako človek, ktorý by mohol Gašparoviča aspoň ohroziť, je Radičová dobrý typ. Pôsobí konsezuálnym dojmom, nikdy na verejnosti žiadneho politického súpera neoznačila vulgárnym slovom, nebola súčasťou mečiarovskej kliky, neprivatizovala, nevylučovala z parlamentu, naopak, vďaka nebohému manželovi patrila táto rodina k oponentom Mečiarovej vlády. Navyše má pani Radičová titul profesorky, ovláda cudzie jazyky, študovala i prednášala v zahraničí, pôsobí milo, prívetivo a skromne. Jej partnerom je postihnutý človek, má teda v talóne aj silný ľudský príbeh a možno aj prípadnú svadbu ako súčasť kampane. Čo viac si môžeme želať?

A predsa nie je Iveta Radičová celkom ideálny typ. Prezident je symbol – mal by svojím životným príbehom symbolizovať nejakú ideu, mal by byť vzorom, mal by byť príkladom osobnej statočnosti, odvahy, dôstojnosti. Na Slovensku je takýmto človekom František Mikloško a keď sme si pripomínali 20. výročie sviečkovej demonštrácie, museli sme si pripomenúť aj fakt, že práve tento muž bol jej tvárou. Iveta Radičová počas socializmu budovala v ústraní akadémie vied svoju vedeckú kariéru, nijako veľmi nevyčnievala ani na jednu, ani na druhú stranu. Po novembri 1989 rozvíjala naďalej svoj odborný profil v zahraničí a budovala si svoju akademickú kariéru. Mikloško bol opäť menšinou, ktorá sa odmietla prispôsobiť a vzdorovala vulgárnej mečiarovskej garnitúre. On je morálnou autoritou, ktorá by bola oprávnená povedať nám 1. januára do duše pár významných slov. On by dokázal našej štátnosti dať ďalší rozmer a zároveň by predstavoval istú kontinuitu s minulosťou, na ktorú môžeme byť hrdí.

Slovensko ešte nedospelo do štádia, že by si želalo mať takéhoto muža na čele svojho štátu. A hrozné je, že možno ešte nedospelo ani do štádia, že by si za prezidenta zvolilo prívetivú, nekonfliktnú a vzdelanú Radičovú. Možno mu ešte vždy stačí človek, ktorý sedí v prezidentskom paláci dnes.