Už sa netreba potápať, stačí vymaľovať detský domov

Teambuilding, na ktorom sa pestujú adrenalínové športy, je vraj už vecou minulosti. Tak hlásia zdroje sledujúce firemný život na vyspelejšom Západe, odkiaľ k nám teambuilding prišiel. Pracovníci firiem vraj už nebudú musieť tráviť víkendy na rôznych bungee jumpingoch, nočných pobytoch v jaskyniach či hľadaním pokladu v hradných zrúcaninách. Ale vzhľadom na to, že teambuilding je u nás pomerne čerstvý úkaz – a mnoho cestovných kancelárií si na teambuildingu postavilo svoj biznis, nepočítam s tým, že zanikne zo dňa na deň. Všetci tí, ktorí nenávidia toto nenásilné posilňovanie kolektívu, spojené s nenápadným analyzovaním, či nie sú veľkí individualisti a či dokážu byť užitočnými tímovými hráčmi, však musia ešte zopár mesiacov či rokov vydržať.

Nevylučujem, že si teambuilding niektoré typy ľudí aj užívajú. Teambuilding je možno príjemným spestrením života mladých slobodných zamestnancov, ktorí náhodou nemajú na víkend iný program a v kolektíve majú aj priateľské vzťahy. Vtedy teambuildingovanie môže byť celkom zábavné, nehovoriac o tom, že si ľudia zašportujú aj vypijú na útraty firmy. Inak to však môže byť v kolektíve, kde sú rôzne vekové kategórie. Pre starnúce skupiny zamestnancov sa adrenalínový teambuilding môže stať úplne stresujúcim zážitkom, keď musia dokázať, že v práci aj hre ešte stačia mladým. Že sa neboja riskovať, učiť sa nové veci a zabojovať. Teambuilding vtedy nemusí byť iba adrenalínový, ale môže byť aj infarktový.

Nepríjemne môžu víkendové teambuildingy zasiahnuť aj do života rodín s malými deťmi. V tomto prípade to je skôr familydestroying. Unavená žena, ktorá celý týždeň doma opatruje malé dieťa, by cez víkend privítala trochu zmeniť stereotyp, ale keď sa manžel kdesi v horách teambuildinguje – a navyše s mladými slobodnými kolegyňami...

No ja som zažila len jeden chabý pokus o teambuilding. Bolo to už dávno a šlo o úplne teambuildingové začiatky, keď sa ešte ani presne nevedelo, o čo ide. Zvolali nás cez víkend, aby sme sa spoznali a utužili tímové väzby. V podstate išlo o pracovnú poradu, sedeli sme za klasickým pracovným stolom a nálada bola čisto pracovná. Zrazu do miestnosti vošla istá kompetentná osôbka, ktorá mala navodiť neformálnu atmosféru, aby sme sa ľudsky zblížili. Dostali sme za úlohu povedať o sebe niečo dôvernejšie, čo nás predstaví ako človeka, nie pracovníka. Nastalo ticho, nikto sa nehlásil. Potom sa však jeden snaživý kolega, ktorý veci bral vždy vážne a doslovne, prihlásil o slovo: „No tak ja napríklad si občas musím platiť za sexuálne služby. Viete, my rozvedení to máme niekedy v tomto smere ťažké.“ A zasmial sa smiechom, ktorý chcel byť uvoľnený, ale nebol. Milej panej z teambuildingovej agentúry zabehlo.

Nebudem to naťahovať – ten pokus o teambuilding sa skončil bizarne. Keď pani z agentúry odišla, išli sme všetci do krčmy a rozoberali iba kolegov outcoming. Niektoré slobodné kolegyne mali výčitky, že si ten chudáčik musí za sex platiť, skúsenejší muži zas rozoberali, či by mu nezohnali nejakú slečnu za lacnejší peniaz, prípadne mu nezaplatili nejakú extra triedu na narodeniny. Neviem, či to posilnilo kolektív, hoci pravdou je, že sme všetci tímovo riešili jeden konkrétny problém. Akurát ten chudák, o ktorého problém išlo, nebol celkom nadšený.

Ale späť k podstate veci – teambuilding je vraj pasé, trendom je charita. Pracovníci firmy nastúpia v sobotu v montérkach pred detským domovom a celý ho vymaľujú. Alebo sa vyberú čistiť tatranské chodníky či vysádzať stromčeky. Pri tejto bohumilej a užitočnej činnosti sa vraj najlepšie utužia medziľudské vzťahy a ak sa aj neutužia, aspoň sa urobí niečo užitočné.

Nič proti tomu, možno je to fakt užitočnejšie, ako sa spolu potápať, strieľať z luku či dobývať stredovekú pevnosť. Ale nemala by byť predsa len aj charita vecou individuálnej voľby a čisto dobrovoľnou záležitosťou? Nebudú zamestnanci firiem v sobotu so zaťatými zubami opravovať akési detské ihrisko, len aby neprišli o miesto alebo aby si o nich šéfovia nemysleli, že sú bezcitní?