Nebola som skautkou

Tá knižka sa mi dostala do rúk náhodou v jednom kníhkupectve. Akcia – zľava 20 percent, nekúp to. Kúpila som a venovala knižku dcére. Ani nebola veľmi nadšená, občas si v nej ledabolo zalistuje. Pravdupovediac, ja som si tú knihu kúpila pre seba.
Knižka je o skautoch a o rôznych úlohách, ktoré musia títo „priatelia lesa“ zvládnuť – postaviť si v lese jednoduchý prístrešok, založiť oheň bez zápaliek, vyrobiť luk a šíp, ovládať stavbu stanu sahelského kočovníka, poznať stopy zvierat, vyrobiť si kastról z papiera...

Nič z toho neviem a už sa asi ani nenaučím. Listujem si aspoň v tej vzrušujúcej knižke a s hnevom pri tom spomínam na svoje pionierske detstvo. Ako som celé hodiny prestála na všelijakých komunistických schôdzach sťaby čestná vlajková čata, ako som krásne letné dni presedela na stupídnych školeniach pre pionierskych funkcionárov a ako som sa s plným nasadením zúčastňovala na rôznych debilných súťažiach typu Čo vieš o ZSSR. To všetko patrilo k môjmu ranému detstvu a myslela som si, že to inak ani nemôže byť. Až kým jedného dňa neprišla na návštevu do nášho slovenského mestečka vzdialená príbuzná z Prahy. Bola taká stará ako ja, chodila do tých istých komunistických škôl a bola – akože inak – aj pionierka. Ale bol medzi nami rozdiel, ktorý ma rozrušil a zneistil.

Zatiaľ čo my slovenskí pionieri sme v tom čase behali po pamätných izbách Klementa Gottwalda, aby sme získali červené hviezdičky do súťaže Učíme sa od komunistov, moja pražská príbuzná mala zošitok, do ktorého na Slovensku zháňala pečiatky z horských chát či odľahlých železničných staníc. Zízala som do toho jej zošitka. Mala v ňom zápisy o nočných putovaniach, o získavaní bobríkov, o stanovačkách s rôznymi zaujímavými úlohami.

– Ty nie si pionierka? opýtala som sa v miernom šoku.

– Jasné, že som, to musíme byť všetci, nie? Ale poviem ti tajomstvo: náš oddiel je v skutočnosti skautský, vieš, u nás v Prahe je veľa skautov.

Skoro som odpadla. Slovo skaut mi pripadalo podobne nebezpečné ako imperialista či CIA.

Moja príbuzná žila v centre Prahy a patrila k českej elite, čo komunizmus prijala celkom pragmaticky, ale doma si naďalej oprašovala portréty Masaryka, a v knižnici nechýbalo kompletné dielo Karla Čapka ani staré vydania knižiek Jaroslava Foglara. Vzorom týchto detí nebol Timur a jeho družina, ani Pavko Korčagin či Zoja Kosmodemjanska. Mali svoje Rýchle šípy. A ako mi rozumu pribúdalo, tým viac ma to hnevalo. Aj tí komunisti, aj tí Česi. Kým oni si v srdci Prahy žili zaujímavý vzrušujúci život, my na periférii sme komunistické návnady zožrali aj s udicou. Hnevala som sa, že sme to nedokázali urobiť ako Česi –  aj pionierskeho vlka nasýtiť, aj skautskú ovcu udržať pri živote.

Komunizmus v tej dôslednej slovenskej podobe ma obral o možnosť byť skautkou a vlastne o túto možnosť obral aj moju dcéru. V našom okrese niet jediného (slovenského) skautského oddielu. Pochopiteľne, niet dosť ľudí, ktorí by dnes skautov viedli. Nemajú to zažité.

Možno by ma napokon skauting ani nebavil, možno by sa mi zdal trápny, možno by som po pár výletoch do prírody a otravných dlhých pochodoch s ruksakom na pleci presvedčila rodičov, že radšej ostanem v sobotu doma v posteli s knihou. Ale pred touto voľbou som nikdy ani nestála, a to ma štve.