Nové písanie histórie Slovenska

Každý národ hľadá historické korene, na ktoré sa môže odvolávať. Dať dohromady prirodzené právo na sebaurčenie aj s nejakým historickým právom je osvedčený spôsob jeho legitimizácie. Pre obstaranie takéhoto kreditu sa historici potápajú do hlbočín dejín, vyťahujú čriepky, ktoré sa hodia, leštia ich a posväcujú. Do boja za legitímnosť vytiahnu celé zástupy barbarských kráľov.

Dejiny Európy predstavujú náramne zložitú spleť vzájomne sa kynožiacich, spájajúcich a asimilujúcich etník. Národy, ktorým sa podarilo skôr založiť národný alebo privlastniť si mnohonárodný štát, pozliepali si z etnického guláša kontinuálny národ, ktorý keď už nemal pôvod priam v Adamovi, tak ho mal aspoň v Magorovi. Súčasné národy sa nezrodili ani tak v euroázijských stepiach a močiaroch, ako skôr v dejepisných čítankách. Čím viac idú ich stránky dozadu, tým väčšmi sú plné dohadov a mýtov.

Hľadanie historickej pravdy je len tápaním medzi súperiacimi omylmi
Hodnovernosť im nezachráni ani odvolávanie sa na zachované písomné pramene. Aj tie umožňujú veľmi voľnú interpretáciu a aký výklad historik použije, závisí od jeho svetonáhľadu. Navyše sú staré dokumenty plné poloprávd, ba až výmyslov. Nemáme preto žiadnu šancu zistiť, ako to vlastne bolo. Môžeme si iba domýšľať. Hľadanie historickej pravdy je len tápaním medzi súperiacimi omylmi.

Podľa evolučných psychológov sa poznávací aparát človeka vyvinul tak, že nás núti hľadať zmysel sveta a nášho miesta v ňom. Mechanický opis historických udalostí nám však žiaden zmysel nedáva, vždy z neho vychádza iba chaos. My však chceme nástojčivo vedieť, prečo sa veci odohrali práve takto a nie inak. Preto historici hľadajú zákonitosti tam, kde ich súčasníci nevideli. Aby mohli fabulovať súvislosti, musia z dokumentov zviditeľňovať a zdôrazňovať iba určité fakty. Iné, ktoré sa nehodia, obchádzajú, marginalizujú, vyhlasujú za nedokázané a nevedecké.

Dejiny sú to, na čom sa zhodne väčšina historikov
Výber faktov dáva pokyny, ako vidieť minulosť. A ich voľba závisí od zvolenej optiky. Výberovosť nevyhnutne skresľuje minulosť, ale opustiť sa nedá. Dejiny preto boli a budú vždy iba konštrukciou. Žiadne pravdivé dejiny sa napísať nedajú. Hovorí sa, že dejiny sú to, na čom sa zhodne väčšina historikov. Ale ani kolektívne uznanie nemusí stanoviť pravdu. Nestrannosť histórie nikdy nezvíťazí nad presvedčením. Nestrannosť by nesmela predpokladať žiaden účel. A to by bolo neľudské.

V odborných štúdiách sa dá zhrnúť a analyzovať veľa faktov. Problém nastáva pri písaní učebníc a popularizačných kníh a článkov. Potreba redukovať neumožňuje zverejniť všetky hypotézy. Treba sa rozhodnúť, ktorá sa má natlačiť do kolektívnej pamäti väčšiny spoločnosti. Výber faktov z  historickej vedy sa musí ešte viac oklieštiť, aby sa  mohol vytvoriť zjednodušený príbeh, ktorý uľahčí vysvetlenie zložitých historických udalostí pre širokú verejnosť. Tu bude história vždy hraničiť s mýtom.

Dejepisná propaganda sa zaštiťuje autoritou vedy
Na rozdiel od ľudových mýtov sa takáto dejepisná propaganda zaštiťuje autoritou vedy. A to aj v prípade, keď sú tzv. vedecké tvrdenia, na ktoré sa odvoláva, založené na dohadoch, omyloch, zámerných skresleniach, ktoré sa vžili dlhodobým odpisovaním z jedného dejepisu do druhého.

Dlhá absencia štátnosti na Slovensku zapríčinila, že minulosť Slovenska sa podávala vo svojej sploštenej učebnicovej verzii tak, aby zodpovedala dogmám bývalých štátnych útvarov a ich ideológiám. Aj oficiálna historiografia sa stala neraz slúžkou cudzích, často voči Slovensku a Slovákom negatívnych mýtov. Bájky z kroník sa zhodnoverňovali rôznymi faktografickými úskokmi, aby sa vedecky potvrdila historická nehistorickosť Slovenska a tým spochybnila legitímnosť jeho štátnych ambícií.

Starí Maďari hovorili slovanským jazykom
Niektorí ľudia sa ťažko zriekajú predstavy dejín, ktorú si už raz vzali do hlavy, najmä ak im bola vštepená už v škole ako výsledok vedeckých bádaní. Zostávajú po celý život v zajatí naučených termínov a predsudkov. Opustenie tradičného výkladu histórie nechápu ako zanechanie nevyhovujúceho princípu, ale ako falšovanie dejín a vytváranie neexistujúcej slovenskej histórie. Pritom ide iba o zmenu objektu historickej legitimizácie. Technológia je rovnaká.

Zložitá etnogenéza každého národa sa v učebniciach a populárnej vede vždy vysvetľovala použitím technických historických termínov, ktoré vtedajší ľudia nepoznali. Nakoniec ani iná možnosť pre chápanie dejín nie je. Veď aj starí kronikári a cestovatelia mali v etnikách zmätok. Pestrú zmiešaninu ázijských kmeňov, ktorá sa dnes pomocne nazýva starí Maďari, raz pokladali za Turkov, inokedy za Avarov, Húnov a Ibrahim Ibn Jakúb dokonca tvrdil, že hovoria slovanským jazykom. Treba si však uvedomiť, že aj voľba takéhoto pomocného historického termínu podliehala mimovedeckým záujmom. Dokázala národ zbaviť dejín.

Demýtizovať slovenské dejiny neznamená nahradiť ich mýtmi multikultúrnymi
Úloha obhájiť slovenské dejiny, dať do nich to, čo bolo vedome zamlčané a skreslené z hľadiska propagandy iných národov a ideológií, zviditeľniť zámerne zakrytú národnú stopu, použiť primerané historické termíny nie je diabolským plánom, mýtom ani klamstvom, ale prostriedkom na rekonštrukciu historického povedomia jedného svojbytného európskeho národa.

Možno položiť otázku, či v 21. storočí, keď by sme sa mali ocitnúť v globálnej multikultúrnej blaženosti, sa treba dovolávať svojho práva na život od dejín, či je treba preukazovať sa takouto legitimáciou. Všetko však nasvedčuje, že nirvána tak skoro nebude. Národné stereotypy vytvorené v 19. storočí naďalej fungujú a keď to inak nejde, zahrá sa aj kartou historickej prestíže.

Kozmopolitní intelektuáli nás odkazujú na potrebu akýchsi objektívnych, celostných dejín, so zreteľom na občiansku spoločnosť, európanstvo, toleranciu. Ako keby sa občianska spoločnosť dala uskutočniť mimo národa. Ako keby v histórii bol možný jeden autentický pohľad zo všetkých perspektív. Takéto zobrazenie nie je v ľudských silách a schopnostiach. Demýtizovať slovenské dejiny neznamená nahradiť ich inými mýtmi, tentoraz globálnymi, multikultúrnymi. Boli by takéto dejiny pravdivé?

Bratislavský hrad nemožno vidieť zo všetkých uhlov zároveň. Naopak, jestvuje iba možnosť jednotlivých pohľadov z rôznych strán. Prečo ironizovať a vysmievať sa z pohľadu, z ktorého pôsobí majestátnejšie?