Ako sa názorovo delí národ

Názorová rôznosť sa obvykle skombinuje do dvoch protikladných táborov. Tento jav pamätajú všetky doby a národy. Ako keby sa svet mohol pomkýnať iba sporom dvoch strán a vzpružiť ho vedel len príkry dualizmus.
Táto historická črta má aj svoju nemilú stránku. Spôsobuje, že zo skupín občanov sa na určitú dobu utvárajú názorové fronty, ktorých mienky sa navzájom vylučujú. Jedna skupina je pre, druhá proti alebo za niečo iné, a každá sa snaží presvedčiť o svojej pravde viac ľudí. Vášnivosť tohto sporu zachádza až do nepríčetnosti. Vzniknuté dve nepriateľské skupiny sa snažia vzájomne rozdrviť, najradšej by vykynožili jedna druhú. Z diskusií vanie nie rôznosť názorov, ale zloba. Stráca sa zmysel pre rozumné myslenie a postaviť sa na jednu alebo druhú stranu znamená iba ďalšiu z možností, ako načisto osprostieť.

Čo spôsobuje takéto delenia? Spájajú sa ľudia raz tak a raz onak vždy nanovo, alebo je takéto rozdelenie súvislé a názory ľudí sú ako cverny naťahané na svetonázorové vretená?

Liberál alebo konzervatívec vďaka génom
Podľa výskumov môžu stáť v pozadí aj naše gény. David Amodio z Newyorskej univerzity politických vied pomocou elektroencefalografie zisťoval, či mozgy amerických liberálov a konzervatívcov reagujú odlišne na rôzne druhy podnetov. V testovanej skupine sa ukázalo, že mozgy osôb, ktoré sa opísali ako liberáli, vykazovali väčší pokoj pri narušení ich rutiny konfliktnou situáciou. V sérii ďalších psychologických testov boli konzervatívci menej pružní a odmietali sa odchyľovať od svojich návykov. Podľa toho by mohla existovať určitá spojitosť napríklad medzi politickým presvedčením a zdedenými psychickými štruktúrami a dispozíciami myslenia.
Prevaha prvej signálnej sústavy, sklon k vzrušivosti, rýchlemu vytváraniu podmienených reflexov, bojovnosť, neschopnosť kompromisu, pocit výlučnosti, môže byť trvalá dedičná danosť. Vysvetľuje, ako sa mohli stať z detí rabínov zakladatelia a šíritelia komunizmu, alebo prečo toľko ponovembrových horlivých pravičiarov bolo z rodín tuhých boľševikov. Nededí sa konkrétna idea, ale schopnosť fascinovať sa tou jedinou správnou. Závisí iba od ducha doby, či bude kresťanská, stalinská, dubčekovská alebo pravicovo liberálna. Pudy sa len vopchajú do ideologického puzdra.

Ľudia politickí sú ľudia ideologicky zápalní
Ľudia s takýmto genetickým vybavením sú ľudia politickí. Vylezení na opačné strany barikád vytvárajú atmosféru antagonizmu. Ich podiel v národe zrejme hrá hlavnú rolu v počte a intenzite pouličných nepokojov, demonštrácií a protestov. Zdá sa, že v tom sú medzi národmi rozdiely. Chudoba a ospalosť podobných akcií na Slovensku svedčí o menšom zastúpení týchto náruživcov na obyvateľstve. V porovnaní so susedmi ulica o rozdelení národa na Slovensku nepovie nič. Väčšina našich ľudí má geneticky zakódovanú skôr náklonnosť k nemennosti a pokoju. Vo voľnom čase sa radšej venuje rodine a koníčkom ako flákaniu sa po námestiach. Neotravujte nás žiadnou ideológiou, chleba lacnejší nebude.

Hodnotové kritérium názorového delenia gény neposkytujú. Môžu poskytnúť iba obraz o ľuďoch, ktorí sú ideologicky zápalní. Aj Amodio nakoniec priznáva, že ideová orientácia je formovaná z veľkej časti ďalším vývojom a prostredím, v ktorom každý jedinec vyrastal. Pri prísnom skúmaní by sa teda mohlo ukázať, že ideologické rozdelenie spoločnosti nie je nič iné iba očný klam a skutočná názorová frontová línia leží medzi spoločenskými vrstvami.

Ľavicovosť ľudu je obranný inštinkt, nie politické myslenie
Položenie ľudu obecného je také, že vždy bude inklinovať k tomu, kto mu ponúkne plnší žalúdok. Nikoho preto nemusí prekvapiť skutočnosť, že v chudobnejších regiónoch víťazí strana, ktorá sľúbi ľuďom sociálne dávky na úkor tých bohatších. Ľavicovosť týchto vrstiev je skôr obranný inštinkt ako politické myslenie.
Kto je ním väčšmi vybavený, to sú inteligentské skupiny a najmä intelektuálne elity, ktoré hovoria v ich mene. Existuje preto ďalšia teória: rozdelenie spoločnosti spôsobujú rozdelené elity, ktoré nahuckajú proti sebe veľké skupiny občanov. Aby sa im to podarilo, musia použiť osvedčený pelendrek demokracie – médiá. Medzi sociálne postavenie a konečné hlasovanie vo voľbách vstupujú potom dezinformácie, bulvárne správy, prekvapenia na poslednú chvíľu, vytváranie osobných sympatií angažovaním manželiek populárnych humoristov do politiky alebo vyvolávanie pocitov závisti a túžby po pomste a odplate.

Slovenské elity a médiá nechápu bežného človeka
Na Slovensku sa intelektuálnym elitám v tomto smere až tak nedarí. Tie, ktoré sa pokladajú za ľavicové, nikto ani poriadne nepozná a na formovanie svojich názorov ani nepotrebuje. Na to, aby boli masy ľavicovo lojálne, postačí zopár sociálnych sľubov.
Nadradenosť liberálno-konzervatívnych názorov v médiách zas nedokáže prekryť tlak sociálneho prostredia. Výsledkom je, že médiá vôbec nepredstavujú skutočnú verejnú mienku, ba vo väčšine prípadov sú s ňou v priamom rozpore. Silné mediálne krytie pravicových názorov vytvára skreslenú predstavu o ich skutočnej váhe v spoločnosti.
Keď volebné výsledky ukážu neželané názorové rozdelenie, propagátori pravicových mét to dokážu vnímať iba ako výsledok delenia národa na múdrejšiu a sprostejšiu časť. Nemajú pochopenie pre možno primitívny, ale predsa sebazáchovný pud bežného človeka. Rozumejú iba elitnému pudu, ktorý nekompromisne velí maximalizovať osobný zisk bez ohľadu na okolie.

Elita musí byť pripútaná k národu bruchom alebo srdcom
Intelektuálna elita, ak chce mať vplyv, musí byť k národu pripútaná bruchom alebo srdcom. Keďže politika jej konzervatívnej časti je zameraná na hospodársky silných, vyspelých a vzdelaných, širšiu ľudovú základňu si môže získať, iba keď nepôsobí cudzorodo a je vybavená rovnakým temperamentom a vnímavosťou.
Vystupovanie mnohých pravicových intelektuálov býva presne opačné. Najmä ich snaha vykúzliť na Slovensku spoločnosť občianskych preukazov a ich verné kamarátstvo s etnickou stranou, ktorá už svojou existenciou dokazuje, že myšlienka národa je oveľa silnejšia než akákoľvek ideológia, vyvoláva nedôveru. Pripomína doby, keď intelektuálne elity s ohromnou váhou inonárodných skupín nanucovali Slovensku módne medzinárodné teórie. Uskutočňovanie toho národného bolo vždy len ich zradou. Ako keby všetky takéto ideály potrebovali v celosvetovom meradle začínať so zánikom národov práve od Slovenska.

Ľudia reagujú na to, čo im vravia intelektuálne elity, ale iba potiaľ, pokiaľ sa to zhoduje so záujmami sociálnej skupiny alebo národa, ku ktorému patria. To, že sa naši konzervatívni reformátori vzpierajú nejakej zásadnej väzbe na slovenský národ, ich diskredituje v očiach ľudí, ktorí to národné pokladajú za tradičnú konzervatívnu hodnotu. Delenie na pravicu a ľavicu nezohráva potom na Slovensku takú úlohu ako napríklad v Maďarsku, Česku alebo Nemecku. Pomiešané až nelogické hodnotové rozdelenie politickej scény však na rozdiel od týchto krajín nemôže spôsobiť ani patovú situáciu.