Slušnosť ako politické divadlo

Aj v politike sa vytvárajú a dlhšie alebo kratšie pretrvávajú mnohé utópie. Najtuhší život má asi idealistická predstava o slušnosti v politike. Podľa nej by slušný politik nemal túžiť po vlastnom obohatení, neklamal by a jednal vždy čestne, bol by kultúrny, tolerantný, netúžil by po moci, ale len po všeobecnom blahu. A keby sa nedajbože v niečom pošmykol, tak by sa v mihu politiky vzdal. Pred voľbami sa vždy vyroja slušní politici, ktorí sa zaprisahávajú, že chcú robiť práve takúto slušnú politiku. Pravidelne sa zviditeľňuje aj zopár mini strán s požiadavkou slušnej politiky ako hlavným bodom programu, ktorým vyliečia všetky neduhy. Taktiež aj jedna etnická strana odeje svoje triviálne chúťky do slov o slušnosti a spieva svoje dramatické, ale vždy slušnosťou nasýtené čardáše.

Túžba vyniknúť je premenený pud sebazáchovy
Háčik je v tom, že politika je konkurenčné prostredie, v ktorom nesúťaží slušnosť, ale ambície. Túžba vyniknúť je premenený pud sebazáchovy. Boj o prežitie sa u človeka pretvoril na boj o vyniknutie. A človek neprestajne túži nielen vyrovnať sa niekomu inému, ale ho aj preskočiť. Súťaživá ľudská prirodzenosť ho núti získať prevahu a moc.
Nie všetci ľudia pociťujú geneticky zakotvenú potrebu stať sa dominantnými rovnako a nie všetci majú na to potrebnú dávku narcizmu a egocentrizmu. Ctibažní, draví a cieľavedomí sú tí najvybavenejší. Ten, komu gény vštepili nástojčivú potrebu dominovať a nedokáže ju uspokojiť cepovaním manželky a detí alebo jazdou na motorke Harley-Davidson, usiluje sa svoje túžby realizovať v mocenských spolkoch s oveľa širším dosahom. Rodí sa priestor ďalšieho súperenia, boja o získanie a udržanie si vplyvu a moci. Vyhrávajú nie najvzdelanejší a najslušnejší, ale najtvrdší a najbezohľadnejší. Prirodzený výber v ňom ponecháva jedincov, ktorí využijú všetko a používajú širokú škálu metód na dosiahnutie úspechu. Taká je objednávka mocenského zápasu. Nepochopiť to a ukladať politike vysoké mravné méty znamená nepochopiť jej zmysel.

Slušnosť v politike je ako bojovať lukom proti strelným zbraniam
Slušnosť v politike je prirodzeným výberom potláčaná z viacerých dôvodov. Človek, ktorý príliš ľpie na etických pravidlách, si vopred zužuje rozsah prostriedkov v boji o moc. Ako keby išiel lukom proti strelným zbraniam. Ďalej takéhoto horlivca za slušnosť, aj keď má väčšinou pravdu, príliš zaslepuje jeho presvedčenie. Často sa oddáva naivnému moralizovaniu, demonštruje svoju nadradenosť a odmieta spoluprácu s tými neslušnými. Výsledkom je osamotenosť a následné vyhynutie takéhoto tvora v prostredí naplnenom z jeho pohľadu ničomnosťou. Výhodnejšie je preto vždy jednotne bučať so svojím politickým stádom.
Častým dôvodom zlyhania tzv. slušných ľudí v politike je to, že nemajú žiadne ďalšie potrebné osobné vlastnosti a niekedy ani profesionálne zručnosti a vedomosti. Menej cnostní pragmatici sú činorodejší a výkonnejší. Slušnosť je forma, ktorá nenahrádza obsah, preto sa nemôže stať politickým programom.

Politická moc sa posilňuje a udržuje bohatstvom
Ďalšou príčinou je, že privilegované politické postavenie si vyžaduje aj opevniť sa majetkom. Preto jednou z prvých úloh, ktorú si politici stanovia, je čo najrýchlejšie zbohatnúť. Najskôr biznis, potom morálka. V honbe za majetkom sú etické škrupule prekážkou. V nej vždy silnejší bezohľadne likviduje slabšieho a prirodzený výber znovu ponecháva tých najneľútostnejších. Idea slušnosti sa rozbíja v neprehľadnej sieti ústupkov a kompromisov a riadenia verejných peňazí smerom k svojim potomkom, príbuzným a spriateleným klanom. Kto tak nerobí, nebuduje mocenské siete, ktorých hlavným cieľom je hromadiť majetok a vplyv. Politická moc sa posilňuje a udržuje bohatstvom, preto ho musí produkovať. Je to prirodzený proces, ktorý prebiehal v minulosti a bude prebiehať i v budúcnosti. Nijaká zmena vlády ani spoločenského režimu ho nemôže ovplyvniť.

Slušnosť je dezodorant, ktorým sa navonia páchnuce politické podpazušie
Ľudia však pociťujú potrebu ilúzií rovnako intenzívne ako svoje materiálne potreby. Človek nosí v sebe kopec ideálnych predstáv o sebe aj voči sebe. Preto musí politika zasycovať i tento osobitý ľudský hlad. Slušnosť potom vynikajúco poslúži ako jeden z dezodorantov, ktorým sa navonia páchnuce politické podpazušie. Treba budiť dojem pokojných, skromných a vľúdnych bytostí, aspoň tak ako Stalin, na ktorého kolenách deti túžili sedieť.
Vzývanie slušnosti sa stáva obľúbeným nástrojom manipulácie. Z ideálu je politická reklama. Mali by sa ňou zapáliť „všetci slušní ľudia“, teda asi tí, ktorí dobre prežúvajú, nedávajú lakte na stôl a negrgajú pri jedle. V terajšej dobe nestoja proti sebe žiadne výrazné politické alternatívy, ale iba manažérske tímy s konkurenčným finančným  zákulisím. Pre získanie verejnej mienky potrebujú však dokázať, že jedného kmína treba uznávať a druhého súdiť. Keďže každý politik má voľačo za ušami, pri oháňaní sa slušnosťou je vždy niečo, do čoho sa dá zadrapiť. Skutočnosť je však taká, že nová opozícia sa iba snaží znemožniť vládu tým istým, čo kedysi robila ona. Niekedy je takéto šermovanie slušnosťou účinné a dokáže v jej mene likvidovať schopnejšieho politika aj veľkým pokrytcom, po ktorom inak v národe nezostane ani navštívenka.

Len chumaj by vo funkcii nezištne pomáhal bohatnúť iným
V spoločnosti poznamenanej liberálnou ideou, že iba človek sám sebe je strojcom svojho vlastného dobra a najvyššou spoločenskou kvalitou je schopnosť kšeftovať, ťažko nariaďovať plnenie nejakého mravného ideálu. Veď čo by to bol za chumaja, kto by vo vládnej funkcii alebo úrade nezištne pomáhal bohatnúť iným a nesnažil by sa seba a svojich blízkych zaradiť medzi túto čeliadku. Takéto jednanie by bolo v príkrom rozpore s týmto hlbokým krédom. Zavše je takýto chlapík len viac alebo menej pokrytecký a prostoduché obecenstvo vtedy o ňom vraví, že je slušný.

Nehodní sa občas zaslúžia o všeobecné blaho viac ako slušní
Iba vypudení od válova, v opozícii, si politici obnovujú slušnosť ako had kožu. Snažia sa znovu ukazovať svoju prívetivú tvár, aby sa im odpustila ich ničomnosť. Hlboko dojatí osudom ľudí chcú budovať hypermoderný kapitalizmus plný súcitu. Lenže dôveryhodnosť v politike býva krehká váza. Dezilúzia zo slušných politikov po ich príchode k moci bola príliš veľká. A tak sú títo špekulanti sklamaní, keď sa ľudia prestanú správať ako deti bežiace za ich pozlátkou. Ba prejedení inscenovanou slušnosťou môžu dať priestor i politikovi, ktorý hrá opačné divadlo. Občas sa stane, že takéto nehodné osoby sa zaslúžia viac o všeobecné blaho ako tí, čo sa lesknú slušnosťou. Vojvoda de Talleyrand, povestný politik bez chrbtovej kosti, to „hovno v hodvábe“, ako ho pokrstil Napoleon, svojou diplomatickou obratnosťou na Viedenskom kongrese zachránil Francúzsko pred rozdelením. Možno prispel k dobru Francúzska ďaleko viac ako niektoré súčasníkmi velebené vzory slušnosti. Uprostred verejne známej slušnosti a súkromne zatajovaného oplanstva, skutočnej i prisudzovanej nemorálnosti, je v prítomnej chvíli ťažko posúdiť politické účinkovanie, jeho konečný zmysel a dôsledok pre verejné blaho.

Moc nekazí morálku ľudí. K moci sa už dostávajú zopsutí
Ak vylúčime boží trest či strach z pekla, nie je nič, čo by mohlo pozdvihnúť úroveň slušnosti a morálky v národe politikov. Je to ako žiadať od hokejistov, aby sa správali ako nežní baletní umelci. Moc nekazí morálku ľudí. K moci sa dostávajú už ľudia z tohto hľadiska zopsutí, inak povedané technologicky pripravení. Hornou hranicou slušnosti, ktorú sú schopní rešpektovať, je iba

Štefan Činčura  viac od autora »
Vaše reakcie [21]