Prefeminizovaný Station a moji obľúbení muži v ňom

Bolo to v diskusii pod jedným mojím úvodníkom. Niekto napísal, že Station je prefeminizovaný a po troch výkričníkoch pokračoval dožadovaním sa vyváženého pomeru pohlaví autorov publikujúcich článkov. Či išlo o muža, alebo zástupcu/kyňu druhej strany, môžem len tipovať, no veľmi dobre viem, čo, ak by som na príspevky vo fórach reagovala, mu/jej v prvotnom amoku a dotknutej zúrivosti odpíšem. Na druhej strane, pri selektívne ilustračnom výpočte autorov mojich obľúbených textov je výstup jasný; Dostojevskij a Brautigan vysoko pravdepodobne boli a taký michal nanoru ešte stále našťastie je. Mužskej národnosti. Môžem sa aj rozsekať, nič na tom nezmením, a vlastne nechápem, prečo mám také niečo vôbec robiť, keďže bežne sa nad touto skutočnosťou nepozastavujem.   

Nejdem teda vyrušovať politicky korektnými konštrukciami o tom, že nie kto, ale predsa čo je dôležité. Chcem sa len pochváliť, lebo mne sa teda na mužov ušlo nadrozmerné šťastie. Pokiaľ ide o Station, môžem ho dokonca rozdávať, a presne to teraz aj urobím, len nech dotknutí vedia, že diskutovaná rovnosť pohlaví v tomto priestore je, a po jednotlivcoch mužského pohlavia tu nejako extra snoriť netreba.

V tomto magazíne mám na starosti hudobnú sekciu. Za polroka, čo som tu, v nej svoje texty, okrem mňa, publikovali výlučne muži. Je jedno, či som si týchto autorov našla ja, alebo oni sa objavili sami, kolektívne mi pomohli odbúrať niekoľko mojich dovtedajších zlozvykov. Naučili ma napríklad, že trojhodinový nezmyselný čet o uzávierke dodania textu je možné nahradiť jednou stručnou vetou, článok doručený v maile jasne signalizuje, že je už hotový a nebude sa ešte trinásťkrát prepisovať a podobné užitočné veci. Najdôležitejšie bolo však postupné zbavovanie sa nutkania upravovať cudzie texty na môj spôsob. Okrem toho, že táto úchylka je neslušná, chýba jej aj praktickosť, lebo takto by som si všetky články v rubrike, kým by mi nepreplo, mohla rovno dodávať sama. 

Ak vás teda zaujíma finálna podoba tejto spolupráce, prečítajte si napríklad vydarenú recenziu o raveonetkách a surferoch, ktorú napísal Renat Khallo. Ďalší kolega, Marek Bartovič, týmto tipom upozornil na žilinskú kapelu The Swan Bride, môj osobný domáci hudobný objav roka 2007. Ešte k slovenskej scéne: aj keď sa vám skupina Živé kvety rovnako ako mne páčiť nemusí, rovnako ako mne sa vám môže páčiť recenzia ich nového albumu od Miloša Krekoviča. Tento text Lukáša Sigmunda mám rada nielen pre kapelu Sonic Youth, ale hlavne preto, že išlo o prvý report z koncertu, ktorý som tu mohla oredaktorovať. Dojmy z rôznych miest mi často posielal aj koncertno-festivalový sekáč Filip Drábek. Pri jeho reporte z vystúpenia Björna z kapely Mando Diao mi napríklad bolo ľúto, že som naň nešla tiež. Ak ste sa na nový Radiohead tešili rovnako ako Michal Baláž, mohli ste polemizovať s jeho názorom. No a recenziu Filipa Németha podčiarkujem špeciálne zo silvestrovských dôvodov, keď budete hľadať, preboha živého, konečne nejakú inú hudobnú kulisu ku koncoročným rošádam a cirkusom. 

Toľko teda k mužom, čo boli posledné mesiace v mojej tesnej blízkosti. Station má dosť aj takých, ktorých sledujem z trochu väčšej diaľky a s o to väčším rešpektom. Takto nemôžem obísť článok Rada Ondřejíčka, ktorý v lete uvažoval, či je čo riešiť, keď stále miluje. Nie síce mňa, keďže hovoril o hudbe, ale hovoril mi z duše a možno aj vám. Niečo podobné veľmi pravdepodobne platilo aj o článku, v ktorom František Gyárfáš veľmi pekne písal o všeobecne zbožňovanom inZine. Texty Juraja Malíčka mám rada všetky, tento jeden spomínam špeciálne pre šikovnú pointu s pasívne zainteresovaným hasičom.

Parafrázujúc vyššie uvádzaného Rada, či sa teda rieši, alebo nerieši, vyvažuje, alebo nevyvažuje, všetkých spomínaných mužov a s nimi samozrejme aj tých, na ktorých pre krátkosť času neostalo miesto, sa rozhodne oplatí milovať.