Sonic Youth a Daydream Nation naživo

Byť na koncerte „svojej“ kapely je ako hádať sa s pokazeným jukeboxom, ktorý hrá SVOJE obľúbené čísla. Byť na koncerte Sonic Youth je žiadosť o časový sklz, lebo také kvantum hudby schopnej vsakovania do každého póru si vyžaduje rozhodne viac, ako samotná kapela dokáže na jedenkrát uhrať.

Sonic Youth to skrátka vedia. Reedície starších albumov začali vydávať skôr z úcty k vlastnej tvorbe, keď už nie pre peniaze. Po Dirty a Goo sa oprášenia a bonusov dočkal aj „pán album“ Daydream Nation, vízia, ktorá dokáže pracovať sama osebe. Na niekoľkých koncertoch odohrali Sonic Youth tento album v identickej podobe, v akej koncom 80. rokov vyšiel, komplet track po tracku. Motivácia na cestu do Berlína bola preto jasná. 

V stredu 27. júna postávajú pred Columbiahalle skupinky fanúšikov nahodených do vyťahaných plátenných kostýmčekov. Pri predieraní sa cez brigádnikov, ktorí chrlia letáky, hrajú z reproduktorov Neon Boys, a ani oni nedokážu vyvrátiť fakt, že 20. storočie je mŕtve. Tma. Dvaja predskakujúci chalani vybehnú na pódium, ako opatrné sochy spustia zo svojich synťákov zhruba štvrťhodinový, pomaly sa meniaci drone a až do konca štýlovo upíjajú z malých Heinekenov. Svetlo, čakanie, maturujúci technici, tma.

Prvé tóny Teenage Riot. Keď Kim Gordon šepká „spirit desire“, celý klub sa naladí na jednu vlnu a odklepanie paličkami je signálom na vytvorenie kotla pod pódiom. Pokazený jukebox sa nekoná, všetci vedia, čo bude nasledovať. Noizové pasáže, ktoré v štúdiu plnia svoju funkciu, naživo naberajú až divadelnú formu. Gitary plávajúce v návaloch spätnej väzby a údery tupými predmetmi do strún menia všetko na hlukové textúry. Minimalistická vizualizácia na plachte v pozadí, pripomínajúca skôr faxovú prezentáciu, je zas akoby pokus o návrat do dôb newyorskej filmovej indie scény, keď Daydream Nation vyšiel.

Niektoré skladby zahrajú v pomalšom tempe, čo síce najprv vyzerá, že kapele sa opierať do toho ako kedysi už nechce, ale napríklad Total Trash, s výnimkou noizovej pasáže, tým dostáva zaujímavý jazzový nádych. Thurston Moore si odbehne po okuliare, lebo nevie čítať text prilepený na odposluchoch. Potom vidí už lepšie, až po záverečné nakladačky, keď sa kotol mení na mlynček a berie so sebou stále viac ľudí. Záverečná Trilogy odznie v tranze, všetko beží, ako má, kapela mizne a spustí sa krik. Po krátkej pauze sa vrátia spolu s (po Jimovi O’Rourkovi už druhým) piatym členom, Markom Iboldom (ex-Pavement). Lee Ranaldo akoby naschvál pripomenie, že bude lepšie vrátiť sa do 21. storočia.

Nasledujú skladby z najnovšieho albumu Sonic Youth Rather Ripped. Žiadne sklamanie – v klube panuje radosť: ešte im to hrá a vôbec nie zle. Na úplný koniec zaznie pomalý Or, ktorým sa kapela rozlúči a vytratí sa rovnako ako prišla. Potom už len predrať sa davom, zobrať bundu zo šatne a nastúpiť na metro. A pomaly vstrebávať.

Na viedenský koncert Sonic Youth (26. 8. 2007) sa ešte predávajú lístky. Dovtedy si môžete stiahnuť albumy kapely alebo si zadarmo vypočuť ukážky ich hudby.