Virtuálne mesto duchov a milostných schôdzok

Keby nostalgia bola jednou z mojich úchyliek, www.inZine.sk by určite patril medzi jej obľúbené tromfy. Vlastne je škoda, že ňou netrpím. Svet s vyberanými spomienkami by bol iste krajší.

InZine sa objavil v čase, keď slovenský web bol ešte divočinou, ktorou sa preháňali lovci pripravení brániť svoje právo na názor zničujúcim útokom. Keď sa virtuálni zálesáci poznali podľa prezývky a pri táborových ohňoch si rozprávali legendy o velikánoch ako Jaro Filip. Ešte neboli jasné, oddelené tábory: praví a ľaví, najpravejší a najľavejší, kaviarenskí povaľači a militantní štváči.

InZine bol pokusným teritóriom, v ktorom si autori skúšali slobodu, či skôr anarchiu písať bez určenia témy. Napíš, čo chceš, len nech to nie je hlúpe ani o politike. A nech sa to dá čítať z obrazovky. Len postupne sme sa učili, čo zaberá v komunite pracujúcich čitateľov, ktorí si z nepokojnosti duše podchvíľou preložia okná s prácou oknom s fejtónom. Aspoň dnes sa mi zdá, že to boli explózie kreativity, aké poznajú začínajúce kapely či mladí básnici. Keď to vyzerá, že zásoby nápadov sú nevyčerpateľné. Bola to, samozrejme, ilúzia. Priemerný polčas vyčerpania bol zvyčajne jeden rok. Potom prišla kríza a po nej, ak autor vydržal, už zásady behu na dlhé trate. Ibaže autorov bolo habadej a čitateľov stále viac.

A potom, keď čísla návštevnosti pyšne stúpali do neba, na prvého apríla 2004, prišla strohá rozlúčka a koniec.

Dnes je inZine mestom duchov. Budovy stoja; pevné a neporušené. Všade vládne pokoj, poriadok, žiadne stopy rozkladu. To nebola epidémia. Chýbajú mŕtvoly, preplnené smetiaky, smrad dezinfekcie. Bol to náhly odchod všetkých obyvateľov, vrátane psov a bezdomovcov. Marťanská kronika bez známok jedinej vzbury.

Keď prídu archeológovia v ktovieakých virtuálnych časoch, budú riešiť záhadu tohto náhleho opustenia civilizácie. Pokúsia sa pochopiť odkaz vety na rozlúčku: „Odchádzam nepochopený.“ Postaviť na nej existenciálny pesimizmus kolektívnej samovraždy.

Hovoriť o smrti inZinu je nepresné. Ten portál iba spí, podobný metrom LP platní v byte diskofila. Jedného dňa sa autori môžu vrátiť. Vyhlásiť smrť za pauzu, za dva roky prázdnin. Aj tak sa zdá, že mnohí čitatelia si z času načas overujú, či sa tak už nestalo.

V bludisku opusteného inZinu vládne pokoj, ale nie nehybnosť. Ktosi v ňom predsa len ostal a využíva jeho nedotknutú infraštruktúru, jeho súkromie, pokoj, taký neobvyklý v hektike dnešného internetu. Prichádzajú roboti, zamestnanci Google, Yahoo, či Zoznam.sk. Kontrolujú, či sa niečo nezmenilo. Či nepribudli nové články, ktoré treba odniesť, skopírovať a oindexovať. Na ich odporúčanie sa objavujú hľadači pokladov. Mnohí ani nevedia, kde presne sú. Nepamätajú si niekdajšiu kultúrnu inštitúciu, nevedia o jej veľkosti, ani o jej zániku. Pre nich je objavený článok rovnako neukotvený ako secesná brošňa, kúpená na blšáku pre priateľku, čo má také veci rada. Nabudúce zablúdia niekam inam.

Ale prichádzajú aj iní. Mnohí radi využívajú inZine, jeho opustené, romantické zákutia, ďaleko od rušných chatrooms. Dávajú si rande na neznámych adresách, kde ich nikto Zo známych nebude rušiť. Stretnime sa zajtra pri vete: „smútok paralelných životov, ktoré neprežijeme“. Po ich stretnutiach ostávajú stopy. Slová.

Dívajúc sa na opustené a predsa funkčné portály si kladiem otázku, či aj náš svet nie je také miesto. Či práve my nie sme návštevníci, ktorí iba prišli randiť do sveta, ktorý ktosi stvoril pre vlastné potešenie a potom ho opustil. Teraz ho môžeme v pokoji užívať. Ani niet komu platiť nájomné. Občas sa na nás prídu pozrieť. Zohrajú si s nami Trójske vojny. Stane sa zázrak. Čosi sa zmení v nastavení.

A my si lámeme hlavu, kde sa vzali tie nádherné, ľubovoľné texty. Hľadáme teóriu všetkého.