Aj keď ju miluješ, je čo riešiť

Väčšina ľudí vám povie, že majú radi hudbu. Myslia tým, že počúvajú rádio, niečo sa im v ňom páči a niečo nie. Keď sa im niečo páči veľmi, zoženú si celý album, niektorí si ho dokonca kúpia, alebo idú na koncert. Hudba pre nich znamená príjemnú kulisu s občasným presahom k niečomu bližšiemu a osobnejšiemu. Menšina ľudí hudbu miluje. Je pre nich témou, dokážu sa o nej baviť celé hodiny, vedia vlastnými slovami opísať, prečo sa im tento album zdá lepší ako ten predchádzajúci. Vedia o hudbe dosť na to, aby si všimli, že hudobný vkus hovorí o človeku oveľa viac ako len zoznam vhodných darčekov k narodeninám. Podaktorí tomu dokonca stopercentne uveria a na istý čas sa ich svet rozdelí na tých, s ktorými zdieľajú spoločný vkus, a na nezaujímavý zvyšok ignorantov skutočnej kvality.

Vždy som sa považoval za jedného z tých, čo hudbu milujú. Nebyť tohto špeciálneho vzťahu, ktorý sa začal, keď som mal 18 rokov, robil by som dnes niečo úplne iné, ako robím. Pred desiatimi rokmi som pracoval v rádiu Ragtime a dobrovoľne robil nočné, po ktorých som bez spánku chodil do normálnej práce a ešte aj do školy. Celé tie noci som sa prehrabával v archíve rádia a počúval som hudbu, ktorá mi dovtedy bola utajená. Objavil som pre seba Bowieho, Smiths, This Mortal Coil, XTC a kopu ďalšieho. Počúval som aj albumy Pink Floyd, Led Zeppelin a Deep Purple len preto, aby som rýchlo zistil, že to nie je hudba, ktorá mi robí radosť. Písal som hudobné správy, v normálnej práci som pomáhal hudbu predávať, začal som hudbu recenzovať, a tak som sa dostal k písaniu. Bez slúchadiel a walkmana som nespravil ani krok, dospel som k názoru, že čokoľvek sa dá povedať múdreho o živote a vôbec, už to dávno niekto predo mnou a oveľa elegantnejšie povedal v  pesničke. Podstatné bolo, že som hudbu aktívne vyhľadával. Prvá stránka, ktorú som každé ráno otváral, bola nme.com, druhá bola dotmusic.com. Neustále som počúval niečo nové, v britskej hudbe som mal lepší prehľad ako hociktorý teenager nakupujúci vo Virgin Store na Oxford Road. K všetkému, čo som nové počul, vedel som povedať aspoň dve-tri kapely, ktoré mi to pripomínalo a vedel som o tom napísať recenziu so zásadným postojom. Cestoval som stovky kilometrov, len aby som bol na koncertoch a robil rozhovory s kapelami a keď na to prišlo, či už pri pive alebo v diskusnom fóre, bol som vždy pripravený svoju hudbu brániť.

Pravdupovediac, netuším, kedy to presne prestalo, kedy špongia stratila svoj hlad po novej tekutine. Pretože aj dnes, keď sa ma niekto opýta, stále poviem, že hudbu milujem, nie len že ju mám rád. Ale veci sa zmenili. Na koncerty chodím len sporadicky, videl som ich stovky a dnes sa mi zdá, že na väčšine nebolo nič významného. Rozhovor som nerobil ani nepamätám a keď doma nájdem podpísané cédečko niekoho ako Offspring, fakt netuším, čo som sa ich vtedy mohol pýtať a prečo som vôbec ten rozhovor robiť chcel. Stránky ráno otváram v poradí t-station.sk, sme.sk, pravda.sk, kyberia.sk, bleskovky.sk, idnes.cz a novinky.cz. Žiadna hudobná tam už nie je. Doma síce stále niečo počúvam, ale skoro vždy archívne veci, niečo z cédečiek v poličke, mnohokrát takých, ktorým som ani nevenoval pozornosť, keď boli nové. Už necítim potrebu strachovať sa, či mi medzičasom poza chrbát neprekĺzli dáke nádeje alternatívnej scény. Strážim si nové albumy možno tak tridsiatich obľúbených interpretov, ale je to ďaleko od toho, čo som robil kedysi. A na vrchu toho celého: už vôbec ma neťahá niekomu vysvetľovať, prečo je nový album Arctic Monkeys lepší ako ten predchádzajúci. Tam, kde som kedysi videl pravdu div že nie objektívnu, dnes vidím, že je lepšie nechať rozprávať ostatných a nesúhlasiť len tak potichu.

Z aktívneho poslucháča som sa stal pasívnym a zdá sa mi to lepšie, aj keď viem, že kedysi by som svojím dnešným postojom asi skôr pohŕdal. Kedysi som veril, že chcem zostarnúť ako John Peel, dnes mám dojem, že John (pri všetkej úcte k tomu, čo dokázal) bol možno skôr blázon, keď sa mu do smrti chcelo otravovať s mladými márnomyseľnými kapelami a neustále hľadať dobré veci v hore odpadu, čo každý deň na svete vychádza.

Neviem, či to, čo sa stalo so mnou a hudbou za 10 rokov, je dobré, alebo zlé. Stále je pre mňa dôležitá, o tom nie je pochýb. Akurát som na vlastnej koži zistil, že je ju možno milovať aj inými spôsobmi ako tým, o ktorom som kedysi zanovito veril, že je jediný hodný takého názvu. A neplatí to len pre hudbu, ako som si stihol medzičasom všimnúť.