Dosky, ktoré znamenajú cintorín

Do divadla chodím v obleku. Stalo sa mi síce, že som bol aj v civile, ale bol som z toho nesvoj. V šedivých menčestrákoch, čínach a tričku s nápisom Never Trust A Hippie som sa v chráme Thálie a Melpomené cítil nepatrične, cudzo až vykorenene.

V obleku je to iné. Najprv v šatni pomôžem dáme z kabáta, ak je na to čas, potom vo foyeri distingvovane listujem v bulletine, potom biletárke odovzdám lístok, usadím sa a ak mám šťastie, do štvrťhodiny zadriemem. Ak šťastie nemám, som hore celé predstavenie a umáram sa premýšľaním o tom, prečo je divadlo mŕtvy umelecký druh. Aspoň pre mňa. Ale stále som v obleku, takže je to všetko v najlepšom poriadku. Cez prestávku múdro pokyvkávam načúvajúc zasväteným teatrologickým rozhovorom, rochním si v svojom snobskom alter egu, občas sa blysnem univerzálnym štrukturalistickým bonmotom o mŕtvom autorovi a teším sa, že si doma na dvd pustím niečo poriadne blbé s výbuchmi a rotačným guľometom.

Už nechodím do divadla toľko, ako som chodieval, ale snažím sa udržať si aspoň aký-taký formálny prehľad a zároveň ma hreje pocit, že hoci divadlo nemám rád, aspoň doň chodím, lebo sa to na kultúrneho človeka jednak patrí a jednak, kto tam bude chodiť, keby všetci zmýšľali podobne?

V divadle sa nevyznám, jasné, že nie, disponujem však dostatočným pojmovým inštrumentárom na to, aby som to zdarne maskoval a keď sa ma ktosi spýta, aké predstavenie bolo, vždy ho odbijem konštatovaním, že neviem, lebo ja som jednoducho filmový divák. Ak zabŕda ďalej, vytasím sa s univerzálnou odpoveďou, ktorá sa, žiaľ, vzťahuje na väčšinu predstavení, čo som za posledné roky videl a tentoraz výnimočne neznie 42. Ako teda? Že divadlo zavraždili avantgardy, klince do rakvy zatĺkla absurdná dráma a borci z Living Theatre spustošili miesto, kde je pochované.

Pravda je, žiaľ, iná a omnoho prozaickejšia. Divadlo nemám rád, lebo ma ohrozuje, vytrháva ma z môjho sveta a núti ma bezprostredne reagovať, čím zo seba vždy urobím blbca.

Možno na to je v psychológii osobnosti nejaká klietka, alebo také čosi a ak nie je, malo by to tam byť – som ten typ postavy, čo neznesie nezodpovedané otázky a radšej tresne od boku prvú kravinu, čo mu napadne, len aby nedajbože nezostalo ticho. Pamätáte si tie chvíle v škole? Súdružka učiteľka sa pýta na ťažký priemysel v hornom Porúrí, trieda odpovedá ako jeden muž mĺkvym tichom, ona si nedá povedať a šponuje ďalej, no, no, nebojte sa, čo sa vyrába v hornom Porúrí – a z vás zrazu vyhŕkne, bez toho, že by ste to akokoľvek plánovali: rúry! A už je oheň na streche, mĺkva masa spolužiakov sa rozrehoce, ani nie tak preto, že by to bolo vtipné, ale od úľavy a na vás je zle, lebo si robíte prdel.

Áno, toto je pre mňa typické, v istom okamihu pocit spoluzdieľanej trápnosti za všeobecné ticho prerastie únosnú mieru a už sa to z človeka derie von. Je to moja najhoršia vlastnosť a nevládzem s ňou bojovať. Že mi vadia divadelné predstavenia, v ktorých herci všetkých hmotnostných kategórií vysielajú do publika naliehavé existenciálne otázky bez toho, aby na ne čakali odpoveď? Samozrejme, že vadia, desia ma úplne najviac, lebo ja som ten, čo na ne odpovedá.

Keď štvorročné dieťa v divadle upozorní bábkového Osmijanka, že nebezpečenstvo, po ktorom pátra, číha naňho za látkovou kulisou stromu, dá sa to pochopiť, keď však dospelý človek herečke hystericky ziapajúcej do publika v Stanislavského kŕči: „Kde je potom pravda?“ odpovie protiotázkou „vo hviezdach?“, nedá sa to odpustiť. A ja to naozaj nechcem, ja sa len neustrážim, na okamih stratím sebakontrolu, lebo ma vtiahne dej a už je to vonku.

Pre toto nemám rád divadlo, pre hranicu, ktorá tam už nie je, lebo ju zrúcalo bezhlavé experimentovanie.

A najhoršie je, keď si herci nevystačia s priestorom vymedzeným po tisícročia a za scénu je im razom celá sála, hľadisko, javisko, všetko jedno. Pobehujú kade-tade pomedzi nás, pokojne si prisadnú, nezdráhajú sa človekom zalomcovať a potom sa čudujú, keď sa divák začne brániť.

Nie je to tak dávno, sedím v hľadisku a celkom si užívam predstavenie. Herečky a herci riešia medziľudské vzťahy, idú hlboko a ešte hlbšie. Dívam sa, vnímam, prekladám si videné a počuté. Asi sme v letiskovej hale, alebo niekde v čakárni, tam tí dvaja v uniformách hovoria text a tam tí druhí dvaja, v takých tých na chrbte zaväzujúcich sa nočných košeliach hovoria, čo si tí prví dvaja myslia, ale nepovedia. Jeden z nich zbehol z javiska, na chvíľu si sadol do prvého radu a komentuje dej. V rohu pod javiskom sedí chlapík v rovnošate a číta noviny. Do prestávky ho musím prečítať, povedal som si a tak sa snažím. Nič, nič, a potom mi napadá – že by to bol dramatický kontrapunkt? Akože oni tam na javisku dávajú zo seba všetko, a on je akoby na našej strane, zostáva vonku a nezaujatý? Emócie na javisku sú preňho len intelektuálny problém a ani nie bohvieako zaujímavý? Preto tie noviny? To by mohlo byť.

Keď som po predstavení pri besede s tvorcami zistil, že to bol hasič, ktorý tam podľa nejakých pravidiel musel sedieť, lebo na javisku sa pracovalo s otvoreným ohňom (naozaj, horel kôš), ale s predstavením nemal vonkoncom nič spoločné, na divadlo som celkom rezignoval.

Nie preto, že ma ten hasič vlastne rozhodil, ale preto, že kým som si myslel, že je súčasťou predstavenia, zdalo sa mi lepšie.

Také čosi sa mi v kine nestane. Kým divadlo znova nebude mať pravidlá, zostane pre mňa mŕtvym.