Nácek, kam sa len obzrieš

Iba nedávno som písal o tom, ako inflačne sa zneužíva slovo „fašista“ na politické útoky takmer hocikoho proti hocikomu. Avšak čo na Slovensku iba prichádza do módy, to v Nemecku majú už celé desaťročia. Kto naruší úzky okruh, vymedzený politickou korektnosťou, je okamžite označený za nacistu, ktorý už potajomky plánuje Štvrtú ríšu.

Hodinovú výpoveď dostala pred pár týždňami moderátorka nemeckej stanice NDR (v tomto prípade nie „Nemecká demokratická republika“, ale „Norddeutscher Rundfunk“) Eva Hermanová. Dôvod? Moderátorka napísala a vydala knihu s názvom Princíp Noemovej archy – prečo musíme zachrániť rodinu, v ktorej sa hlási k tradičnému modelu rodinného spolužitia a chváli tzv. rodové stereotypy.
Problém nastal pri verejnej prezentácii knihy, na ktorej Hermanová vyslovila okrem iného i túto vetu: „Hodnoty ako rodina, deti alebo materstvo, ktoré boli aj v Tretej ríši podporované, nakoniec odstránili šesťdesiatosmičkári.“ Jej zamestnávateľ, nemecká verejnoprávna televízia, to interpretoval ako vychvaľovanie nacistickej rodinnej politiky. Je pravda, že v nacistickom Nemecku sa naozaj považovala tradičná rodina za ideál. Lenže presne tak bolo jej postavenie vnímané v cisárskom období, cez 1. svetovú vojnu, weimarskú republiku až po Adenauerove 50. roky.

Nemecké pokrytectvo
Hermanová netvrdí, že sa treba vzhliadať v nacistickom ideáli rodiny, iba to, že ešte aj nacisti, ktorí vyhlásili vojnu všetkému ostatnému, rodinu podporovali. Hermanová sa navyše pred dvomi rokmi aktívne angažovala vo verejnej kampani proti neonacizmu, takže naozaj nie je žiadnou extrémistkou. No mala smolu!
Jej príklad je tragický nielen preto, že prišla o prácu pre vyjadrenie, ktoré zrejme nebolo celkom správne pochopené. Tragickosť spočíva v nemeckom pokrytectve. Lebo aj keby Hermanová naozaj vychvaľovala rodinnú politiku Tretej ríše, Nemecko má dnes kresťanskodemokratickú (!) ministerku rodiny, ktorá za ideál považuje rodinnú politiku NDR. V tomto prípade nie Norddeutscher Rundfunk, ale Nemeckej demokratickej republiky.
Nemecké ženy chcú aj mať deti, aj zostať slobodné, ale súčasne túžia po kariére. Lenže čo robiť s deťmi, keď ženy do večera pracujú a otca často niet? Nuž, manželom matky i otcom detí sa stáva štát. Ministerka Ursula von der Leyenová chce už dlhší čas navŕšiť počet štátnych detských jaslí a školy majú fungovať ako celodenné útulky pre deti. Otvorene si pritom berie za vzor opatrenia východonemeckého komunistického režimu.
Teraz bez ohľadu na výhody alebo nevýhody oboch totalitných systémov. Prečo je prijateľné, ak ministerka robí komunistickú rodinnú politiku, ale neprijateľné, ak nejaká moderátorka len nepriamo pochváli nacistickú rodinnú politiku? Reálne veci ešte stále ovplyvňuje von der Leyenová, kým Hermanová iba píše knihy. Prečo môže jedna zostať v úrade, kým druhá prišla o miesto?  

Nacistický kardinál?
V jednom má Eva Hermanová svätú pravdu. Nemecko je skrz-naskrz sprznené šesťdesiatosmičkármi, ktorí ako marxistická mládež chceli zbúrať civilizáciu a dnes ako zrelí muži či ženy riadia celú krajinu. Ostrovčeky odporu sú od seba izolované. V Spolkovej republike neexistuje žiadny .týždeň, žiadna National Review, kde by sa formulovala ideová alternatíva. A tak sú nositelia konzervatívnych názorov škandalizovaní.

Ako napríklad kardinál Meisner. Tento človek je jeden z mála normálnych predstaviteľov inak socializmom silne poznačeného nemeckého kresťanstva. Jeho previnenie? Na slávnostnej bohoslužbe v kolínskom dóme povedal, že „tam, kde sa kultúra oddelí od uctievania Boha, zbožnosť ustrnie v rituáloch a kultúra zdegeneruje. Stratí totiž svoj stred“.
Rozruch vyvolalo slovo „entartet“ (zdegenerovaný), pretože ním cez vojnu označovali nacisti moderné umenie (entartete Kunst). Kardinála kritizoval paradoxne regionálny politik CDU s tým, že predstaviteľ cirkvi len dokazuje vlastnú nekultúrnosť. Ďalším kritikom bol predseda FDP Guido Westerwelle, ktorý kardinálove vyjadrenia označil za „netolerantné a ignorantské“.
Ak sa pozriete na to, čo sa dnes prezentuje ako umenie, nedá sa povedať, že Meisner preháňa. Navyše o tom, či sa skutočné umenie dá oddeľovať od náboženstva, o jeho charaktere a transcendentnom presahu nerozmýšľajú len Roger Scruton alebo Paul Johnson (jeho najnovšia kniha nesie názov Dejiny umenia – Nový pohľad), ale aj celý rad kunsthistorikov či filozofov.

Boh a umenie? Nejaká súvislosť tam asi bude
Nedá sa poprieť, že človek si vždy to najlepšie a najkrajšie šetril pre svojich bohov. Asi ťažko sa dá vyvrátiť rozhodujúci podiel náboženského umenia na svetovom kultúrnom dedičstve. Nie je nič kontroverzné, ak sa napíše, že kresťanstvo je vzhľadom na zanechané umelecké poklady snáď najväčšou udalosťou v dejinách. Naopak, novodobý úpadok umenia sa symbolicky začal niekedy v roku 1809, keď Napoleon vyhodil do vzduchu starobylý kláštor v Cluny. Čo bol snáď jeden z najbarbarskejších činov kultúrnych dejín.

Aj mnohé zo svetských kúskov boli inšpirované túžbou autorov oslavovať dielo Stvoriteľa, napodobňovať ho, vzhliadať a stúpať k nemu. Ak umenie stratí tento vznešený vzťažný bod, stane sa ľahko prízemným a stratí akúkoľvek ušľachtilosť. Presne o tomto hovoril kardinál Meisner. Je trápne zaťahovať do toho nacistov, ktorých umenie predstavovalo akýsi oblúk späť k ťažkopádnym megalomanským dielam staroorientálnych despotických štátov.

Ak kritici z radov CDU a FDP tieto kultúrne súvislosti nechápu, je na tom Nemecko horšie, než sa zdalo.