Hlinka, Duray a Esterházy

Uplynulý týždeň sa v NR SR prejednával tzv. Lex Hlinka. Schôdza ako celok priniesla niekoľko zaujímavých momentov. Jedným z prekvapení bolo, že Miklós Duray hlasoval ako jediný poslanec SMK za návrh kresťanských demokratov o Hlinkových zásluhách. Témou tohto článku však nemá byť osobnosť medzivojnového lídra slovenských autonomistov. To, čo je o ňom dôležité, bolo už povedané tu a tu.

To Durayovo gesto si však zaslúži rozmeniť na drobné. Slovensko-maďarské vzťahy pripomínajú šachovú partiu, kde obe strany majú svoje legitímne záujmy a požiadavky voči tej druhej. Samozrejme, naše záujmy sa nemusia zhodovať a vzájomné prekáračky občas v histórii nadobúdali brutálne rozmery. Avšak v každej hre, najmä v takej kráľovskej, akou je šach, možno vzdať úctu hráčovi protistrany bez toho, aby ktokoľvek musel ustupovať zo svojich pozícií.

Rešpekt voči protivníkovi
Miklós Duray je na Slovensku často vnímaný ako temný intrigán a provokatér, snažiaci sa o pripojenie Maďarmi obývaného územia k nášmu južnému susedovi. To je určite zjednodušujúci pohľad, no je fakt, že ako problém ho vnímajú dokonca aj členovia jeho vlastnej strany. Každopádne, jeho gesto v hlasovaní o Andrejovi Hlinkovi bolo veľkorysé a prináša so sebou otázku, či aj my môžeme nájsť na maďarských historických osobnostiach niečo pozitívne.
A teraz nemám pod pojmom „maďarské historické osobnosti“ na mysli legendárnych vedcov ako Edward Teller alebo John von Neumann, prípadne vynálezcu Rubikovej kocky. Ani spisovateľov ako bol Sándor Márai, všetko ľudí, proti ktorým sa dá sotva niečo namietnuť. Hovorím o nacionálne orientovaných a nám nepriateľsky naladených politikoch ako Lájos Kossúth, Miklós Horthy alebo János Esterházy.

Keď sa spomenú tieto tri mená, väčšina Slovákov je schopná pozerať sa na nich len cez prizmu maďarskej agresie voči nám. Ale skúsme sa nachvíľu odosobniť. Boli Esterházy s Horthym skutočne tými „fašistami“, za akých sú považovaní slovenskými národnými socialistami? Snaha týchto dvoch pánov prišiť k Maďarsku končatiny, odrezané v Trianone, je len jedným rozmerom ich pestrých životných osudov.
Predovšetkým, obaja začínali skôr ako autoritatívni aristokratickí konzervatívci než nejakí fašisti. Ich svet bol rozbitý 1. svetovou vojnou a neskôr v živote museli korčuľovať v priestore, kde z jednej strany číhala boľševická revolúcia a z druhej Hitler. Demokracii sa nemali kde ani kedy naučiť. 
Nebol to jednoduchý svet a nie vo všetkom obstáli so cťou. Najmä Horthyho vina je väčšia a blíži sa k vine Jozefa Tisa. Na tom nemení nič ani jeho nechuť voči ideológii nacionálneho socializmu alebo snaha o prebehnutie na stranu Spojencov.  

Esterházy ako šľachtic s noblesou
Naproti tomu, János Esterházy vydal silné svedectvo tým, že ako jediný poslanec snemu vojnového slovenského štátu hlasoval v roku 1942 proti vysťahovaniu židov, za čo bol napádaný ľudáckou tlačou. Vtedy vyhlásil: „Ja ako predstaviteľ tunajších Maďarov vyhlasujem, a prosím to zobrať na vedomie, že nehlasujem za návrh zákona, lebo ako Maďar, kresťan a katolík, považujem tento návrh za bezbožný a neľudský.“  
Toto jeho stanovisko bolo celkom iste viac v zhode s kresťanským učením aj s vtedajším postojom Vatikánu ako názory katolíckeho kňaza Jozefa Tisa. Zaujímavé je, že aj keď sa Esterházy od 30. rokov snažil o zmenu hraníc a Horthyho po viedenskej arbitráži vítal v Košiciach, cez vojnu opakovane vyzýval Budapešť, aby rešpektovala práva Slovákov na pripojenom území. Verejne sa tiež dištancoval od ideológie nacionálneho socializmu a pomáhal utečencom pri prechode cez Maďarsko bez ohľadu na ich národnosť.
Na sklonku vojny hľadalo Esterházyho gestapo a po vojne ho rok väznila NKVD. Bratislavský súd mu v neprítomnosti vymeral trest smrti, no neskôr tento rozsudok zmiernili na doživotie. Dlhých 13 rokov po vojne strávil Esterházy v rôznych sovietskych a československých väzniciach, až napokon zomrel v Mírove. 

Ako teda hodnotiť Esterházyho? Na jednej strane je nespochybniteľné, že celý čas bojoval za zmenu hraníc v neprospech Slovenska. Na druhej strane sa v jeho príbehu objavuje viacero svetlých momentov – a to aj vo vzťahu k Slovákom. Keď sa Miklósa Duraya pýtali, prečo hlasoval za Lex Hlinka, odôvodnil to dobrými vzťahmi predsedu medzivojnovej HSĽS s Esterházym.

Ľudia sú hriešne bytosti so silným sklonom k zlu, no v určitých situáciách sú schopní aj výnimočného dobra. Minimálne Esterházymu možno uznať, že aj keď bol v slovensko-maďarskej šachovej partii veľmi zdatným a odhodlaným protihráčom, túto hru hral so cťou, a dokonca s istou veľkorysosťou.