Vitajte v klube fašistov

Viete, čo majú spoločné Václav Klaus, František Šebej, Peter Pišťanek, Patrick Buchanan, Silvio Berlusconi, Ronald Reagan, Franz Josef Strauss, Elena Akácsová, Vladimír Palko, George W. Bush, Martin Hanus, Ann Coulter, Miklós Duray, Barry Goldwater, Ján Čarngurský, Benedikt XVI., Margaret Thatcherová, Roman Joch, Ľudovít Kaník, José Maria Aznar, Ariel Šaron, Hans-Hermann Hoppe, Nicolas Sarkozy a mnohí ďalší, vrátane autora tohto článku?

Asi vám ako prvé napadne, že väčšinu zmienených osobností spája skôr pravicový ako ľavicový pohľad na svet. No je tu ešte jedna vec. Každý z nich bol aspoň raz v živote verejne označený za „fašistu“. Tento týždeň si pripomíname víťazstvo v druhej svetovej vojne, a tak nezaškodí zopakovať si, čo to vlastne je, ten fašizmus. Kadejakí ľavicovo-liberálni pseudointelektuáli totiž nadmerným využívaním tohto slova v každodennom politickom boji spôsobujú infláciu jeho vlastného významu.

Čo je fašizmus?
Pod pojmom fašizmus sa rozumie totalitná ideológia alebo politické hnutie antidemokratického a antiliberálneho zamerania, opierajúce sa o nacionalizmus a rasizmus. Za znaky fašizmu sa považuje nadraďovanie záujmov celku (národa, štátu a rasy) nad záujmy jednotlivca, budovanie totalitného štátu kontrolujúceho každý aspekt spoločnosti, vodcovský princíp, využívanie cenzúry a štátnej propagandy, zavádzanie korporativizmu a utláčanie, prípadne až fyzická likvidácia slabých a telesne postihnutých.
Totalitná nenávisť voči liberálnej demokracii je v ekonomike doplnená odporom k liberálnemu kapitalizmu. Aj keď fašisti neznárodňujú všetky podniky, dochádza pod ich vládou ku korporativizácii priemyslu a podriadeniu rozhodujúcich sektorov štátnej kontrole. Fašizmus sám seba reprezentuje ako tretiu cestu medzi „plutokratickým“ voľným trhom a centrálnym plánovaním. Nezriedka sa opiera o najchudobnejších robotníkov, ktorí nie sú organizovaní v sociálno-demokratických odboroch.

Dôležité je povedať, že fašizmus je inherentne revolučnou ideológiou, ktorá vychádza zo scientistických (teda ako veda sa tváriacich) prúdov 19. storočia. Je nutné odlišovať fašizmus od autoritatívnych politických hnutí, ktoré sa opierali najmä o politický katolicizmus, boli vo svojej podstate antirevolučné a rozhodujúci segment spoločnosti ponechávali mimo vplyvu politiky. Sem by sa dal zaradiť napríklad Augusto Pinochet, ktorý nepochybne bol diktátorom a k moci sa dostal krvavým prevratom, ale jeho režim by sa dal len ťažko označiť za totalitný. Viac o tom, či mal k fašizmu bližšie skôr Pinochet alebo Allende, tu.
Tak isto je veľmi otázne, či možno za fašistu považovať napríklad španielskeho diktátora Franca. Historik Paul Johnson o ňom vo svojich vynikajúcich Dejinách 20. storočia píše: „Franco nebol nikdy fašistom a ani v najmenšom neveril v nejakú utópiu alebo ideologický systém.“ Taký je aj postoj viacerých španielskych historikov. Proste obaja generáli boli skôr konzervatívnymi autoritatívnymi vládcami veriacimi v poriadok, akých bolo v medzivojnovej Európe plno.
Do tejto kategórie by sa dal zaradiť aj poľský národný hrdina Jozef Pilsudský alebo Estónec Konstantin Päts, ktorý je vo svojej vlasti vnímaný ako pozitívna osobnosť. Väčšina týchto krajín mala len chabú tradíciu parlamentarizmu, navyše v bezútešných 30. rokoch sa o demokracii pochybovalo aj v takej bašte, akou bola Británia. Ani nehovoriac, že Francúzsko vtedy stálo na pokraji občianskej vojny.

Fašizmus a nacizmus
Skutočnosť, že sa tieto konzervatívno-autoritatívne sily, vrátane našej HSĽS, neskôr fašizovali, súvisela skôr s tým, že sa dostali do sféry mocenského vplyvu nacistického Nemecka. V Španielsku a Čile, teda mimo Hitlerovho dosahu, to boli práve obaja diktátori, kto nariadil prechod späť k demokracii, navyše na skonsolidovaných základoch.

Aj keď sa národný socializmus chápe ako podmnožina fašizmu, od jeho talianskeho príbuzného ho odlišuje silný antisemitizmus. Tento už nevychádza z bežných klišé (napr. o zabití Krista židmi), ktoré sa stáročia nosili v katolíckom i luteránskom prostredí, ale z módnych rasových teórií. Kým v Mussoliniho Taliansku sa ešte „rasovosť“ chápala ako synonymum pre „vznešenosť“, v národnom socializme mal tento termín vyložene biologický základ.
Navyše, kým Mussolini sa snažil uzavrieť v mene zachovania moci kompromisy s konzervatívnymi zložkami talianskej spoločnosti (kráľ, armáda, priemyselné kruhy a cirkev), Hitler nerešpektoval nikoho. Po vyhubení židov a Slovanov plánoval vymazať zo zemského povrchu aj kresťanstvo, ktoré považoval za židovský výmysel na podlomenie árijskej rasy a svojím prístupom k vojenským otázkam si pohneval aj konzervatívny dôstojnícky zbor. Tí sa dokonca v roku 1944 pokúsili o neúspešný štátny prevrat.

Témou na samostatný článok by boli podobnosti medzi komunizmom a fašizmom. Prečo sa Hitler a Mussolini označujú za „pravicových extrémistov“, keď prvý bol národný SOCIALISTA a druhý začínal aj končil ako obdivovateľ Lenina? Prečo si nemecký vodca tak dobre rozumel so sovietskym vodcom? A tak ďalej. Napokon by sme zistili, že fašizmus a rôzne ľavicové prúdy majú k sebe navzájom bližšie, než má konzervativizmus k obom menovaným.   

Fašizmus a dnešok
Ale vráťme sa do súčasnosti. Je legitímne, alebo, naopak, trápne, ak dnešní ľavičiari označujú liberálno-konzervatívnych politikov a publicistov za „fašistov“? Na zneužívanie pojmu „fašizmus“ ľavičiarmi platí to isté, čo som minulý týždeň napísal o slove „homofób“. Zo strany socialistov proste ide o snahu získať kontrolu nad debatou. Ak nemám argumenty, obviním toho druhého z fašizmu. Potom už nediskutujeme o merite veci, pretože protivník sa nanajvýš môže vyviňovať, že fašistom nie je.
Pritom ľavicu pri jej intelektuálnom kádrovaní vôbec nezaujíma, že napr. Winston Churchill alebo Charles de Gaulle boli konzervatívci a súčasne bojovníci proti fašizmu. Nezaujíma ju, že Reagan s Thatcherovou sa zúčastnili druhej svetovej vojny. „Fašista“ je v očiach ľavicových intelektuálov hocikto – ten, čo bojoval za Hitlera, aj ten, čo bojoval proti Hitlerovi.
Kuriózne je, že z „fašizmu“ sú často obviňovaní ľudia so židovským pôvodom. A to preto, že si dovolia súhlasiť s existenciou štátu Izrael. Koho zaujíma napríklad skutočnosť, že na palestínskych územiach je Mein Kampf  knižným bestsellerom?     

Ľavičiari sa tak dostávajú na veľmi tenký ľad. Predstavme si, že niekto nezúčastnený, kto sa aspoň trochu vyzná v politologických pojmoch, uvidí napríklad pod rozhovorom s Františkom Šebejom obvinenie z fašizmu. To ho, samozrejme, znepokojí. Fašistovi sa dáva takýto priestor v mienkotvorných novinách? Potom si pozrie nejaké Šebejove články, eventuálne si dokonca prečíta jeho knihu O plameni a nočných motýľoch, a čo uvidí? Že Šebej je normálny štandardný konzervatívec, možno s mierne nadštandardnou afinitou k Izraelu, ale rozhodne nie je fašista. Tento fenomén totiž na viacerých miestach sám kriticky rozoberal.  

Ľahko sa môže stať, že raz bude nebezpečenstvo skutočného fašizmu na Slovensku naozaj akútne a varovaniam ľavicových intelektuálov nikto nebude venovať pozornosť. Presne ako v príbehu o chlapcovi, ktorého napokon zožral vlk, lebo keď naozaj prišiel, jeho srdcervúcim výkr

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [195]