Ústava v puberte

Ústava SR v sobotu oslávila 15. výročie od svojho prijatia. O svoje postrehy sa v tomto zmysle podelil kadekto. Väčšinou však bolo počuť len rôzne (pre potreby štátneho sviatku reanimované) politické vykopávky, ktoré s nostalgiou spomínali na obdobie, keď si zo Slovenska spravili svoje súkromné eldorádo.

„Sociálno-trhové“ neznamená dobré
Napríklad predseda vlády si na slávnostnom zhromaždení parlamentu prihrial polievočku tým, že vyzdvihol definíciu Slovenska ako sociálneho štátu. Vraj nejde o ideologickú fatamorgánu a Ústava káže politikom bez ohľadu na politické postoje napĺňať sociálny charakter Slovenska.

Ústavná definícia ekonomiky SR ako „sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva“ je veľkým nešťastím, ale pravda je taká, že ani pod Dzurindom neprestalo byť toto ustanovenie pravdivé. Pritom najsociálnejšou a najžičlivejšou k životnému prostrediu je trhová ekonomika bez prívlastkov. Tak by to malo byť zakotvené aj v Ústave a článok 55 nech hovorí iba o „trhovej ekonomike“.

Sociálno-trhové hospodárstvo ani zďaleka nie je o pomoci najchudobnejším. Sociálny štát je predovšetkým o uplácaní najpočetnejších voličských skupín, nie nutne skupín, ktoré pomoc najviac potrebujú. Sociálny štát je o korupčno-klientelistických bratstvách medzi veľkým biznisom a veľkou vládou, keď je osobnosť „trhového podnikateľa“ nahrádzaná slizkým „politickým podnikateľom“, ktorý bohatne vďaka štátnym výhodám pre seba a obmedzeniam pre svojich konkurentov.

Sociálno-trhové hospodárstvo, to sú aj naši Rómovia, ktorých veľkorysý systém odnaučil robiť. To je aj nárast zločinnosti a zúfalstva, keďže celý sociálny štát stojí na predpoklade, že viac peňazí vyrieši problém aj tam, kde je príčina biedy morálna alebo psychologická.

Sociálny štát je aj o rozvrate tradičnej spoločenskej morálky a horizontálnych sociálnych sietí. O zabíjaní prirodzenej medziľudskej solidarity, ktorá je nahradzovaná ľahostajným „veď štát sa postará“. O inflačnej dani, ktorou sú znehodnocované úspory sporiteľov, štátom produkovanej vysokej nezamestnanosti a zmene reprodukčného správania smerom k dnešnému prepadu pôrodnosti.

Ktorým smerom meniť?
To všetko sú smutné dôsledky sociálneho štátu a zmiešanej ekonomiky. Preto je „sociálna stránka“ Ústavy SR jednou veľkou tragédiou a príslušné ustanovenia by sa mali úplne vypustiť. Naopak, pomohla by silnejšia ochrana súkromného vlastníctva, zmluvnej slobody občanov a zavedenie ústavnej povinnosti vlády udržiavať vyrovnaný rozpočet. To znamená zakázať súčasným politikom, aby vytvárali dlh pre generácie, ktoré prídu, keď už oni dávno nebudú v úrade.

Veľavravný bol aj slávnostný príhovor prezidenta republiky. Tak ako pri novoročnom prejave, i teraz sa ukázalo, že z dôvodu neprítomnosti kráľa musí úlohu hlavy štátu momentálne suplovať kráľovský gašpar. Podľa prezidenta osem novelizácií svedčí o vitalite Ústavy SR. Hm, skôr to svedčí o tom, že bola šitá horúcou ihlou a jej tvorcovia odflákali svoju prácu.

Mala by sa však prijať úplne nová ústava? Neustále obmieňanie základných zákonov štátu nie je dobré pre právny systém. Možno by niekde na akademickej pôde mohol vzniknúť projekt nesocialistickej ústavy, ktorej text by mohol byť odvážnejší, široko by sa o ňom diskutovalo a vyhol by sa kadejakým ľavicovým predstavám o správe spoločnosti. Ale asi najlepšie bude naučiť sa žiť so súčasným textom a postupne vychytávať jeho problematické aspekty.

Takmer vo všetkých oblastiach spoločenského života Slovensko trpí na nedostatok neformálnych pravidiel a politickej tradície. Nemôžeme každých dvadsať rokov zakladať republiku na zelenej lúke. Právny systém potrebuje stabilitu a organický rast. Ani Mečiarove nájazdy na Ústavu by neboli možné, keby malo Slovensko popri písanom pozitívnom texte akýsi neformálny ústavnoprávny úzus. Samozrejme, ten môže vytvoriť len čas.

Ivan Gašparovič sa vo svojej knihe Myslím národne, cítim sociálne vyslovil za úpravu volebného systému, aby popri politických stranách mohli vlastných kandidátov navrhovať aj odbory, nadácie a občianske združenia. Takáto zmena by znamenala vlastne korporativizáciu parlamentu, a to treba rázne odmietnuť. Čosi podobné navrhoval bývalý marxista, v súčasnosti ľavicový liberál Miroslav Kusý. Len v jeho verzii mali mať miesta v parlamente garantované rôzne „znevýhodnené“ menšiny. Tieto snahy len dokazujú, ako blízko k sebe majú naši národní socialisti a sociálni liberáli.

Ústava, EÚ a monarchia
Veľmi kuriózne pôsobili niektoré aspekty príhovoru predsedu NR SR Pavla Pašku. Ten sa snažil zasadiť Ústavu SR do kontextu súčasného budovania centralistického európskeho superštátu: „Ak dnes chceme silné Slovensko, musíme chcieť silnú Európu.“ Podľa Pašku, ak chce Európska únia obstáť v svetovej konkurencii, musí sa stať silnou mocnosťou.

Nič nie je vzdialenejšie od pravdy! Paška asi od strednej školy neprečítal žiadnu knižku o európskych dejinách. Náš kontinent započal svoju cestu k veľkosti v čase, keď bol skrz-naskrz rozdrobený. A naopak, najviac trpel sociálno-inžinierskymi pokusmi o jeho zjednotenie zhora. Či už zo strany Ľudovíta XIV., Napoleona, Wilhelma II. alebo Adolfa Hitlera. Asi nie je náhoda, že prví dvaja boli Francúzi a zvyšní dvaja Nemci.

Zjednotená, centralizovaná Európa s jedinou ústavou a navyše pod vedením Berlína a Paríža je najlepším spôsobom, aby náš kontinent v medzinárodnej súťaži neuspel. Ak existuje niečo ako „historická gramotnosť“, tak Pavol Paška je ťažký analfabet. Človeku behá mráz po chrbte z toho, kto všetko nám vládne.

No 1. september zaznamenal aj jednu pozitívnu udalosť. V Bratislave sa opäť konali korunovačné slávnosti. Dokonca prilákali aj davy ľudí, čo sa o uzavretej ústavnej slávnosti našich papalášov nedá povedať. Vznešenosť monarchie tak kontrastuje so šedivou prostrednosťou a sterilitou výročia postkomunistickej ústavy. Na jednej strane koruna ako niečo šľachetné a vysoké, k čomu sa dá vzhliadať, na strane druhej normalizačné kádre, ktoré sa po prevrate preobliekli do jánošíkovských krojov.