Slovenská republika po Americkom impériu

Presne pred šiestimi rokmi vrazili samovražední atentátnici do dvojičiek Svetového obchodného centra a každý vtedy zrejme intuitívne cítil, že niečo sa zmenilo. George W. Bush, prezident, ktorého zahraničná politika veľmi nezaujímala a kritizoval Clintonovo „budovanie demokratických štátov“, sa stal vojnovým lídrom, ktorý navždy zostane spojený s druhou vojnou v Iraku.  

Aj keď vyhliadka na víťazstvo, ktoré by spočívalo v upokojení blízkovýchodnej krajiny a jej premene na vzorovú demokraciu západného typu, sa zdá byť v nedohľadne, Amerika ešte nepovedala posledné slovo. Jej odhodlanie, vôľu a potenciál netreba podceňovať. Avšak budú tieto prvky stačiť?

Bushova éra ako obdobie premrhaných šancí
Medzi slovenskými konzervatívcami je nás viacero, ktorí váhame. Na začiatku sme podporovali Bushovo ťaženie, lebo dať diktátorovi po papuli nikdy nezaškodí. Ale dnes mnohí nevieme, aké stanovisko k vojne a celkovým výsledkom tohto prezidenta zaujať. Fakt je, že sa spreneveril väčšine svojich sľubov. V ekonomike, ani na fronte kultúrnej vojny neurobil nič skutočne prelomové. Šanca, ktorá sa ponúkala vďaka republikánskej prevahe v Kongrese, zostala nevyužitá. Dnes je táto väčšina minulosťou.
Možno len agresívny, primitívny antiamerikanizmus druhej strany nám bráni, aby sme sa od zahraničnej politiky USA viac dištancovali. Preto nám je taký sympatický libertariánsky kandidát na prezidenta, Ron Paul. Aj keby išlo len o protestný hlas, Amerika potrebuje pripomenúť, aká bola kedysi. Predtým, než sa federálna vláda stala nekontrolovateľne bujnejúcim nádorom na tele krajiny a politiku ovládli partikulárne záujmy.

Dnešné Spojené štáty niektorí prirovnávajú k Rímu v období principátu. Ústav, tradičné inštitúcie a rituály republiky stále existujú, ale moc už dávno nepatrí ľudu. Tak ako rímska republika nebola stavaná pre veľké stredomorské impérium, tak ani ústavný systém Otcov zakladateľov nebol predurčený, aby uniesol moderný „welfare/warfare state“.
Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Poučka lorda Actona platí nielen pre jednotlivcov, ale aj pre štáty, ktoré sa vydajú na imperiálne chodníčky. Vnútorné slobody miznú, obchodný charakter ustupuje vojenským cnostiam a život v krajine sa podrobuje neľútostnej logike volania po absolútnej bezpečnosti. V konečnom dôsledku sa impériá stávajú nemohúcimi otrokmi vlastnej moci a postavenia.

Šieste výročie 11. septembra by mohlo byť príležitosťou na debatu o mieste a vodcovskej úlohe Spojených štátov amerických vo svete. No ako prísť ku kvalifikovanej debate, keď na jednej strane stojí veľká skupina, ktorá všetky kroky Washingtonu interpretuje ako snahu dostať sa k rope; kým na druhom konci je nepomerne menšia skupinka, čo podľa vzoru Woodrowa Wilsona chce celý svet urobiť „bezpečným pre demokraciu“?

Osobitne problematická je takáto debata na Slovensku. Drvivá väčšina našich ľudí nechápe geopolitiku strednej Európy, nerozumie postaveniu vlastnej krajiny a nikdy nečítala Hodžovu Federáciu v strednej Európe, ktorá geniálne rozoberá obe. Prvý Slovák, ktorý sa stal československým predsedom vlády, v nej našu situáciu načrtáva takto: na jednej strane je Nemecko, na druhej Rusko. Medzi týmito dvomi mlynskými kameňmi sa nachádza rozdrobená a rozhádaná stredná Európa, ktorá je v tomto rozpoložení predurčená, aby sa stala obeťou agresie raz z jednej, raz z druhej strany.

Stredná Európa medzi dvomi valcami
Rozpad Habsburskej monarchie umožnil pohltenie strednej Európy najskôr nacistickým Nemeckom a potom sovietskym Ruskom. Podľa Hodžu, rovnováha strednej Európy mohla byť udržiavaná len za pomoci nejakej vonkajšej sily, ktorá by vyvážila vplyv Ruska i Nemecka. Pre neho, aj prvú ČSR, to bolo Francúzsko. Pre nás sú to (či sa nám to páči, alebo nie) Spojené štáty.

Nie je náhoda, že samostatné Slovensko mohlo vzniknúť práve v roku 1993 na troskách komunistickej ríše zla. Ruské i nemecké záujmy v tejto oblasti boli zatienené skutočnosťou, že konečným arbitrom nášho regiónu i celého sveta boli Spojené štáty americké – víťaz studenej vojny. Niežeby nás Washington v snahe o samostatnosť povzbudzoval. Ale každopádne, nič nepodnikol, aby jej zabránil. Je to o benevolentnom impériu nového typu, ktoré je ďaleko a v podstate nič od nás nežiada.

Mnohí hovoria, že sa Američanom pcháme do zadku podobne, ako sme sa kedysi pchali do zadku Moskve alebo Berlínu. Lenže požiadavky dnešného hegemóna sa s požiadavkami tých predchádzajúcich nedajú porovnávať. Otvorenie vzdušného priestoru? Minimalistická účasť symbolických síl na vojenských operáciách? To je nič oproti morálnym dilemám a slepým uličkám, do ktorých našich politických predstaviteľov zaháňali nemeckí beráteri alebo sovietski okupanti. Nezabúdajme, že Slovensko je obklopené väčšími a vplyvnejšími krajinami, než je samo. 
Samozrejme, to, že hegemón od nás v podstate nič nežiada, nemusí byť spôsobené ani tak jeho veľkorysosťou ako skutočnosťou, že v strednej Európe nemá vážnejší vlastný záujem, než je všeobecná stabilita tejto oblasti. História však nespí, aj keď si väčšina Slovákov nahovára, že vstupom do Európskej únie a NATO nastal pre nás akýsi fukuyamovský „koniec dejín“. Čo mne robí starosti, je osud strednej Európy a prežitie Slovenskej republiky vo zvlčilom svete po páde (v princípe liberálneho a mierumilovného) Amerického impéria.
Na slovách „v princípe mierumilovného“ trvám aj napriek vojnám v Iraku, Afganistane, Vietname alebo Kórei. Vojny sprevádzajú ľudstvo odjakživa, nevzniesli sa na svet okamihom vzniku USA. Ani sa neskončia, ak Americké impérium padne. Skôr sa dá očakávať opak. Kedy bolo v Európe viac vojen? Počas existencie Rímskej ríše, alebo v storočiach po jej rozpade? Je Afrika pokojnejšia dnes, keď sú koloniálne ríše minulosťou, než bola pred sto rokmi, v časoch ich najväčšej slávy?  
Len čo sa svetová hegemónia Spojených štátov zrúti, len čo bude táto krajina zničená imperiálnym presilením, svojimi početnými nepriateľmi, alebo sa proste uzavrie do seba, Hodžovo geopolitické diktum začne mať pre strednú Európu nový význam. Nemecko i Rusko sa prihlásia o svoj vplyv v tejto oblasti a začnú si ponad naše hlavy deliť sféry vplyvu.

Konfederácia v strednej Európe ako východisko
Na členstvo v EÚ by sme sa v tomto období po páde Amerického impéria nemali spoliehať. Jedna možnosť je, že o dvadsať-tridsať rokov Únia ani nemusí existovať. Druhá, že bude v našich životoch prítomná až príliš. Takáto EÚ by bola len zásterkou pre mocenské záujmy Nemecka, opreté o francúzsky cynizmus, a tak by sme opäť boli až po uši v základnej geopolitickej konštelácii, ktorú načrtol Milan Hodža.
Východiskom z nemecko-ruského obkľúčenia by mohla byť silnejšia spolupráca stredoeurópskych krajín. Proste návrat Rakúsko-Uhorska, len samozrejme v inej forme. Toto bola aj pointa Hodžovej knihy. No nielen on zastával názor, že stredná Európa potrebuje geopolitické ťažisko.

Napríklad František Palacký už v polovici 19. storočia veľmi dobre chápal, že Habsburská monarchia nie je ani tak žalárom, ale skôr ochranou malých slovanských národov pred Nemeckom i Ruskom. Problém tohto politického útvaru nespočíval v tom, že existoval, ale v jeho vnútornom usporiadaní. 

Voľná Stredoeurópska konfederácia by mohla byť spoľahlivou zárukou slobody našich národov v turbulentnom svete po páde Amerického impéria a s nejasnou budúcnosťou Európskej únie. A možno by sme mohli dokonca pozvať naspäť Habsburgovcov, aby ako konštituční monarchovia dodali takémuto útvaru lesk, tradíciu a tmel, ktorý by nebol založený len na negatívnom vymedzení voči Nemecku a Rusku, ale na pozitívnom symbole.

Samozrejme, v dnešnej geopolitickej realite pôsobia takéto úvahy priam vedecko-fantasticky. Lenže pád berlínskeho mú

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [19]