Kedy sa konečne ospravedlnia?

V súvislosti s výročiami dátumov ako 21. august 1968 sa vždy znova natíska otázka zodpovednosti a trestu za zločiny komunistickej éry. Študenti Právnickej a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave denne prechádzajú okolo pamätnej tabule na mieste, kde v deň invázie zastrelili ruskí okupanti študentku Danku Košanovú. Mala len 15 rokov.
O niečo ďalej, na Námestí SNP, sa zase nachádza pamätná tabuľa 16-ročného Petra Legnera, ktorého tu zastrelili o deň neskôr. S vekom týchto obetí kontrastuje správa, ktorá nedávno zarezonovala v médiách. Vasiľ Biľak sa v pokoji dožíva 90 rokov. Hovká si šťastne v svojej vile a nie je vylúčené, že sa dožije ešte aj okrúhleho štyridsiateho výročia invázie, ktoré bude na budúci rok.

Že práve Biľak podpísal pozývací list, ktorý Moskva využila ako zámienku, je notoricky známe. Rovnako ako skutočnosť, že za to vlastizradca nikdy nebol potrestaný. Je to neuveriteľný úkaz, ale z obrovskej masy ľudí, ktorí patrili do komunistickej strany, má len málokto potrebu ospravedlňovať sa za svoju podporu myšlienke, ktorá si po celom svete vyžiadala viac ľudských životov ako fašizmus.
Pritom by stačilo, keby aspoň priznali, že to bola chyba. Že išlo o ich osobné zlyhanie a úprimne ho ľutujú. Nič viac, nič menej. Keby toto málo povedal napríklad Róbert Fico a znelo by to aspoň trochu dôveryhodne, ohromne by v mojich očiach stúpol. V podstate by zo strany bývalých komunistov stačilo vypustiť jednu-dve vety a zahrať na chvíľu pokánie.

Lenže na ľútosť sa zmohol iba málokto. Namiesto toho počúvame cynické ja som bol komunista a nemám sa za čo hanbiť. Človek nemusel strieľať utečencov na hraniciach. Nemusel donášať Štátnej bezpečnosti na kamarátov, ale už samotným členstvom pasívne schvaľoval všetko, čo tá strana robila. Azda by sa podobný postoj dal pochopiť napríklad u idealistov, čo do komunistickej strany vstúpili pod dojmom druhej svetovej vojny. Lenže po monstrprocesoch 50. rokov a najneskôr po auguste ‘68 musela byť pravá podstata režimu zjavná každému.
Okrem notorickej výhovorky ja sa nemusím hanbiť za nič, čo som ako komunista urobil sa v poslednom čase objavuje ešte jedna, ďaleko ofenzívnejšia. Vraj čo si to dovoľujú, súdiť nás, dvadsaťroční sopliaci, ktorí to nezažili?! Tento argument vychádza z toho, že hrubú čiaru za minulosťou spochybňujú najčastejšie práve mladí ľudia, ktorí si z predchádzajúcej éry pamätajú len veľmi málo. Je na tom niečo zlé?

Je pravda, že dnešná generácia nebola vystavená ťažkým morálnym dilemám. Lenže práve tí „dvadsaťroční sopliaci“ preberú postupne túto krajinu po svojich rodičoch a starých rodičoch. Majú plné právo pýtať sa jej predchádzajúcich správcov, ako s ňou gazdovali. Zvlášť, ak si tí predchádzajúci správcovia hovorili „budovatelia“ a paradoxne im zanechávajú spustošenú krajinu, ktorá sa len s ťažkosťami vyrovnáva s bremenom toho obdobia.
Je jedno, či hovoríme o ekonomických alebo morálnych dôsledkoch. Komunistická totalita zdevastovala Slovensko po všetkých stránkach. Ak naši rodičia neboli schopní pomenovať vinu a vyžadovať trest, ak neboli schopní pomenovať dobro a zlo, potom to zostáva na mladú generáciu. Je našou psou povinnosťou pýtať sa a neakceptovať lacné výhovorky.

Postoj „nepozerajme sa do minulosti, ktorá nás rozdeľuje, uprime radšej zrak k spoločnej budúcnosti“ sa ukázal ako mimoriadne zhubný. Avšak nešlo len o postoj komunistov. Hrubú čiaru pomáhali potiahnuť aj tí demokratickí politici, ktorí krátko po Novembri vyhlasovali, že odpúšťajú komunistom.

Lenže odpustenie je individuálnou záležitosťou medzi konkrétnou obeťou a konkrétnym páchateľom. Nie je možné, aby sa nejaký politik postavil a vyhlásil, že v mene všetkých obetí a v záujme celospoločenského pokoja odpúšťa všetkým páchateľom. Aj keď farba na hrubej čiare za minulosťou už zaschla, práve mladí ľudia by nemali prestať s jej spochybňovaním.

Pred pár rokmi som čítal sci-fi poviedku, odohrávajúcu sa v blízkej budúcnosti, s názvom Kaddish for the Last Survivor. Je o poslednom žijúcom mužovi, ktorý prežil koncentračný tábor, pričom sám teraz leží na smrteľnej posteli. Tvárou v tvár narastajúcemu počtu hlasov, ktoré spochybňujú holocaust, sa jeho vnučka rozhodne skopírovať jeho spomienky do svojej hlavy, na ruku si vytetuje číslo a je rozhodnutá naďalej činiť svedectvo.

Presne to je úlohou nastupujúcej generácie Slovákov – nezabudnúť na vtedajšie udalosti a vyhýbať sa ich možnej repríze.